Nedávno som po dlhej dobe navštívil kino. Priateľka ma nahovorila, aby sme išli pozrieť novinku - Diabol nosí Pradu 2. Povedal som si: “Prečo nie? Bude sranda si to pozrieť v novom šate.” Zo začiatku to aj vyzeralo ako bežná americká komédia z roku 2025, ktorá nadväzuje na historicky úspešný film. Odchádzal som však s úplne iným dojmom. Pod rúškom komédie o módnom priemysle sa skrýva hlboké zrkadlo nášho fungovania v korporátoch. Stavia nás pred zásadnú otázku: „Do akej miery vieš konať aj nemorálne pre cnostný cieľ?”
Miranda a môj “Aha moment”
Miranda Priestly stelesňuje archetyp šéfky, akú by chcel mať málokto. Prísna, chladná a nekompromisná. Potom však prišiel okamih, keď sa môj pohľad na ňu totálne zmenil. Scéna, keď sadá do vrtuľníka a ide s Andy osloviť kupca na časopis Runway, aby si zachránila miesto. Vtedy prišiel ten „Aha moment“. Mirande neprekáža spojiť sa so svojou podriadenou, ktorou pohŕda. Dokonca je ochotná cestovať v lietadle turistickou triedou, keď noví majitelia vyhlásia tvrdé šetrenie nákladov. V tom som uvidel čisté machiavellistické prvky. Jej otázka nestojí na morálnom konaní ani na vlastnom pohodlí. Jej otázka je: „Akú cenu musím zaplatiť, aby som si udržala moc?“
Nigel a jeho limitovaný stoicizmus
Nigel Kipling pôsobí ako archetyp slušného stoického odborníka. To je jeho silná stránka a zároveň slabina. Jeho vyjadrenia sú o čistej dichotómii kontroly. Keď sa Andy v prvom diele sťažuje na Mirandu, sucho jej odpovie: „Nesťažuj sa na systém. Pochop, ako funguje, a prispôsob sa.“ V druhom dieli, keď Runway prepúšťa, organizuje prácu ďalej bez rozrušenia. V konflikte s Mirandou ohľadom módy nezapája emócie, ale racionálne fakty. Keď mu na konci dovolí Miranda prečítať prejav, ktorý on napísal pre ňu, vyzerá to ako víťazstvo. No je to len chladný kalkul vladára. Pre mňa ako človeka praktizujúceho stoicizmus je to varovanie a otázka: „Miluj svoj osud a prispôsob sa mu, vieš však, kedy sa mu musíš vzoprieť?“
Emily a zničujúca vôľa k moci
Emily Charlton je ukážkou kariéristky. V 1. dieli robí možné aj nemožné preto, aby šéfku uspokojila. Je to ukážka otrockej morálky. Ničí svoje telo diétami a nakoniec ju pri plnení pracovnej úlohy zrazí auto. Druhý diel zdanlivo ukazuje naplnenie jej sna. Je úspešnou manažérkou vo veľkej módnej značke. Jej ohromná vôľa prináša ovocie a zdanlivo pokračuje ďalej. Chce, aby jej partner kúpil Runway a ona sa stala manažérkou namiesto Mirandy. Znova končí ako porazená, keď Runway kúpi niekto iný. Má extrémne silnú vôľu k úspechu, no chýba jej zmysel. Chýba jej aj Mirandino mocenské myslenie. Ak moc má (keď rieši kúpu Runway), nepoužije ju chladne a vypočítavo ako Miranda. Pre mňa ako človeka s pevnou vôľou je to memento: „Máš pevnú vôľu a vieš dokázať veľké veci. Dokážeš to však rozumne a zmysluplne?“
Andy Sachs je prekvapivá zmena
Najväčšia zmena v konaní a uvažovaní sa udeje u hlavnej hrdinky. Čakal som znova moralistku, ktorej budú všetci tlieskať ako v 1. dieli, keď hodila mobil do fontány a potešila všetkých moralistov a idealistov. V 2. dieli príde zmena. Časopisu Runway hrozí zánik a ona sa neštíti použiť aj nečestné prostriedky. Napríklad odpočúvanie finančného oddelenia či vyjednávanie za chrbtom Mirandy. Tu prichádza otázka: „Kedy má zmysel nekonať cnostne pre cnostný cieľ? Aké nečestné prostriedky pre cieľ môžeme použiť? Kedy cieľ za to stojí a kedy nie?“ Podľa mňa na to neexistuje jednoznačná odpoveď, avšak pokúsim sa dedukciou prísť na to. Je ten cieľ užitočný? Záchrana časopisu Runway pomohla udržať pracovné miesta a udržať kvalitu v módnom priemysle. Stálo to však za to? Čo ak by nový majiteľ riadil časopis efektívnejšie? Je všetko len o financiách, alebo je cieľ dôležitejší ako financie? Tu sa riadim strednou cestou, ktorú radil Aristoteles. Na pravú misku váh dám hodnotu cieľa. Na ľavú prostriedky. Musím však veľmi obozretne prisúdiť každej strane ich váhu. Ak sa pomýlim, buď sa vzdám zbytočne cieľa, alebo konám prehnane nečestne.
Záver
Korporát je tvrdé bojisko. Ja by som to prirovnal k športovej súťaži. Napríklad k futbalu. Lopta, súperi, rozhodcovia a dokonca ani diváci nesledujú, ako si sa poctivo pripravoval. Profesionál zvolí efektívnu, niekedy aj ľstivú taktiku. Ja sa zamýšľam, aká je správna taktika a filozofia? V tomto je mi blízka filozofia japonského samuraja Mijamota Musašiho. Meniť zbrane podľa situácie. Preto ti nedám odpoveď na otázku, ktorá postava konala najlepšie a ktorá najhoršie. Zakončím to otázkou: „Drží sa tvoja myseľ rigidne jednej filozofie a jej názorov, alebo sa vie adaptovať a prispôsobiť situácii?“
