Pondelok. Deň, kedy sa môj dokonalý plán rozpadol.
V hlave som mal jasný obraz: ranný tréning, pokojný večer s partnerkou, nočná z domu. Plán pre dokonalý deň.
A potom prišla tá SMS. Jediná veta od kolegu, ktorá vymazala celý môj scenár: „Ahoj Ivan, ochorel som. Môžeš ma zaskočiť v práci?“
Prvá reakcia? Šok. Frustrácia. „Zajtra na tréningu nič nezdvihnem!“
Ale potom som sa zastavil. Nádych. Výdych. A otázka: „Čo z tohto môžem naozaj ovplyvniť?“ Kolegovu chorobu? Nie. Očakávania firmy? Nie. Svoju reakciu? Áno.
Odpísal som: „Jasné, prídem.“
A hnev zmizol. Nahradil ho pokoj a pocit, že som sa rozhodol správne a urobil dobrý skutok.
Utorok. Deň, kedy mala zvíťaziť únava.
Budík o deviatej bol ako výstrel z dela. Po nočnej som spal presne 63 minút. Každý sval v mojom tele kričal: „Zostaň v posteli!“ Hlava argumentovala logicky: „Si vyčerpaný, tréner to pochopí, zruš ten tréning v Senci.“
A takmer som to urobil.
Ale potom sa ozvalo niečo iné. Tichý, ale nekompromisný hlas v pozadí: „Sľub je sľub.“ Sľub kamarátom. A ten najdôležitejší – sľub sebe samému.
O dve hodiny neskôr som stál nad činkou, na ktorej bolo 240 kg. Nebol to len kus železa. Bola to stelesnená únava, pochybnosti a všetky dôvody, prečo som tam nemal byť. A keď som ju zdvihol, nebol to len výkon. Bol to dôkaz. Dôkaz, že vôľa je silnejšia ako akákoľvek únava.
Streda. Deň, kedy som si mohol vybrať pohodlie.
Noc bola pokojná, až kým tesne pred koncom zmeny nezhaslo svetlo v celom oddelení skladu. Elektrinu síce opravili, ale všetky počítače zostali mŕtve, káble vytrhané.
Moje pohodlné ego okamžite kričalo: „Toto nie je tvoja práca! Máš toho dosť, nech to spraví niekto iný!“
A mohol som. Mohol som odísť do svojej teplej kancelárie a nechať to tak.
Namiesto toho som vošiel do tej tmavej, stiesnenej miestnosti. Zohol som sa do prachu a pavučín pod stolmi. A kým som hľadal správne spojenia káblov, uvedomil som si, že práve toto je ten skutočný tréning. Každé vedomé rozhodnutie pre nepohodlie je ako ďalšie opakovanie v posilňovni. Buduje odolnosť pre chvíle, keď nepohodlie nebude dobrovoľné.
Štvrtok. Deň, kedy som mal chuť explodovať.
Myslel som si, že najväčšia výzva je už za mnou. Vo štvrtok som pripravoval prihlasovacie kódy pre časť zamestnancov operatívy skladu, ktorým expirovali. Vždy o tom posielame mail ich nadriadeným.
„Tie maily neposielate!“ obvinil ma supervízor a jeho hlas sa ozýval celou kanceláriou.
V hrudi som pocítil, ako sa dvíha horúca vlna hnevu. Moje ego kričalo: „Bráň sa! Povedz mu, že klame! Ukáž mu tie odoslané maily pred všetkými!“
A takmer som to urobil.
Ale potom som si spomenul na tú malú medzeru. Ten priestor medzi podnetom a reakciou, o ktorom hovoria stoici. Namiesto výbuchu som si zvolil nádych. Pozrel som sa na neho a v duchu si povedal: „Jeho hnev nie je môj. Jeho stres nie je môj.“
S pokojom, ktorý prekvapil aj mňa samého, som povedal: „Rozumiem, že ste frustrovaný. Poďme sa na tie odoslané maily pozrieť spolu, aby sme našli, kde sa stala chyba.“
Hádka sa nikdy nezačala. Jeho hnev sa rozplynul a o minútu sme už konštruktívne riešili problém. V tej malej pauze som nevyhral hádku. Vyhral som oveľa viac.
Piatok. Deň, kedy som mal právo byť nahnevaný.
Po takom týždni som si želal jedinú vec: pokojný koniec. Realita mala iný plán. Ďalší chorý kolega. Vo dvojici sme čelili chaosu, ktorý sa spustil presne o 22:30. Všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Lietali sme ako handry.
A ja som čakal. Čakal som na hnev, na frustráciu, na pocit: „Toto nie je fér!“
Ale nič neprišlo.
Namiesto toho som sa uprostred toho chaosu len pousmial. Pozrel som sa na kolegu a povedal: „Tak poďme na to.“ V tej chvíli som pochopil, čo znamená Amor Fati. Nie je to pasívne prijatie osudu. Je to aktívne rozhodnutie milovať svoj osud, nech už prinesie čokoľvek. Pretože práve v tých najťažších chvíľach sa ukazuje, kým naozaj sme.
Stoicizmus nie je o potláčaní emócií, ale o tom, ako im nedať moc nad našimi činmi. A to je zručnosť, ktorú sa oplatí trénovať každý jeden deň.
