Občas ma prepadnú dni ako dnešný. Nanovo ma prekvapiaa pripomenú mi moju pominuteľnosť. Fakt, že veci nemám pod kontroloua život mi akoby preteká medzi prstami. Uvedomujem si, že kým ma niektorívnímajú ako osobnosť, ja sa vidím ako malé dieťa, ktoré máločomu rozumiea potrebuje starostlivosť druhých. Snáď až príliš kontrastné správanie...
Tieto„čudné" dni mám veľmi rád. Držia ma pri zemi. Vedú k zamysleniu, či to, čožijem dáva zmysel. Tá hmla, čo sa drží aj za poludnia, za ktorú nevidíma napĺňa ma neistotou je zároveň uistením, že som ešte stále obyčajnýčlovek. Človek, ktorý sa nespolieha príliš na seba. Hm, čo to píšem, však dnessa MUSÍ každý spoliehať LEN NA SEBA!
-„Všade sa o tom hovorí, veď máš skúsenosti!", hovorí vo mne JA.
-„Ale to by som umrel!", šepká ja. „Či nevieš JA, aká je racionalita zradná!?Koľko sklamaní ti pripravila!?", pýta sa ja.
-„Áááááááno, lebo srdce všetko vyrieši, čooo!?", rozkrikuje sa JA.
DOSŤ!
Preberiemsa a idem sa stíšiť.... Poprosiť Toho hore, aby sa ja a JA navzájomnezabili. Povedať MU, že som na ňom závislý, nech to znie akokoľvek nelogicky.To jediné mi totiž zatiaľ dalo zmysel - byť závislý na absolútnom, tom Jedinom,ktorý sa nikdy nemení... „Veď kto vie, čo je dobré človeku vživote za tých pár dní jeho márneho života, ktoré sa minú ako tieň? A kto môžepovedať človeku, čo bude po ňom pod slnkom?"
Kazateľ- kráľ Šalamún
