O lete...

Potím sa.
Veľmi sa potím.
Ale ja sa potím skoro vždy.
Najmä v utorok som sa veľmi potil.

Sedím si v robote a premýšľam nad tým, ako je mi práve dobre. Už keď som šiel do roboty, tak ma to napadlo. Ja mám predsa o niekoľko starostí menej. Nemusím riešiť, čo si dám na seba, aby som na kúpalisku vyzeral dobre. A nebodaj aj in. Nemusím stáť v radoch na zmrzlinu, polonahý, a tŕpnuť či mi niekto neznárodní deku alebo nestretnem niekoho, koho som stretnúť nechcel. Nie. Ja si pekne odsedím svojich 8 hodín na brigáde, sám, v miestnosti bez okien, s mobilnou (neustále však i-) klimatizáciou premenenou aspoň na chladničku malinovky a s ventilátorom, ktorý poctivo kontroluje a prehadzuje výsledky práce mojich rúk. A tlačiarne na stole.

Ale nesťažujem sa. Iní sa sťažujú, že im je teplo. Že chcú chládok. Nadávajú na slnko, že tak svieti, že v električke by každý druhý cestujúci potreboval antiperspirant, schovávajú sa do nákupných centier. V zime by tak nehovorili. Väčšinou. V zime každý chce, aby bolo čo najskôr leto. Aby sa už roztopili tie hnusné šedé s..., čo sú všade po uliciach. Ľudia nie sú nikdy spokoní, nevedia, čo chcú...

Človek si nevyberie. (Teda väčšinou si vyberie, pokiaľ na to však má.) Ja na to nemám, preto sa nesťažujem, že sa potím. Mám pocit, že si zvykám. Ale je zvyk dobrá vec? Netreba sa stále sťažovať a žiadať to, po čom túžime? Neviem, vážne neviem...

To leto mi už začína liezť na mozog. Spomínal som, že mám radšej zimu? Aspoň, že utečiem na tábor. Je severnejšie ako Bratislava. Nádejam sa, že tam bude chladnejšie. Teoreticky by mohlo byť. Aj bez ventilátora a chladničkovej klímy.