.....medzi Tatrami a Dunajom liberálnu demokraciu.
Dostali sme šancu mať všetky práva tak, ako ich majú občania krajín západnej Európy, dostali sme šancu byť slobodnými. Zo slobody a práv sme sa tešili tak vehementne, že sme zabudli, že ak sa tieto pojmy nemajú stať prázdnymi frázami, musí im zodpovedať úmerný rozsah povinností. Tak sme sa zachovali aj k projektu liberálnej demokracie – zriedili sme ho našimi izmami a fóbiami na taký guľáš, ktorý sa nedá jesť. Klasik z Očovej by povedal, že ohrozenie demokracie dosiahlo takú hodnotu, že sa začíname dusiť a prostredie sa stáva výbušným.
Nestali sme sa skutočnými občanmi, zmenil sa len systém, ale my sme vnútorne zostali žiť vo svete socialistických pumpárov, mäsiarov, vedúcich autoopravovní, vekslákov a všelijakých komunistických tajomníkov. Z bývalých komunistov sa stali sociálni demokrati a z prebudených ľudákov vlastenci. A čo my ostatní ? Keď sme zistili, že sa musíme postarať sami o seba, strach nám tak zatemnil mozog, že sme len zopakovali kultúrne vzorce správania vryté do našej DNA po stáročia, že sme vo všetkých parlamentných voľbách ohli chrbát, nech nám pán po ňom šľahne bičíkom, len nech sa o nás postará. Prirodzene že si to nepriznáme, ale pocit ľudskej dôstojnosti zašlapaný do blata sme nahradili falošnou národnou hrdosťou. Tak ako sme si vymýšľali slovenských kráľov, hrdých starých Slovákov, teraz sme si vymysleli Mečiara a Fica. Budete oponovať, že sme si ich nevymysleli, ja tvrdím že sme ich stvorili my, ak by sa nevolali Mečiar a Fico, volali by sa inak, ale my sme vytvorili dopyt po takýchto vagabundoch, ktorí následne rozkradli naše spoločné peniaze a spolu s Matovičom priviedli krajinu na psí tridsiatok. Zároveň metastázovali do takého politického hnusu, ako je Danko, Huliak, Taraba, Šutaj Eštok a mnohí ďalší, ktorí sú v politike originálnejší ako štyri pruhy na na teplákoch z vietnamského stánku. Všetko sú to bojovníci za národ, proti progresivizmu, proti bratislavskej kaviarni.
Fico sa už ani nenamáha tým, že nám sľubuje dokonalú spoločnosť, zbavenú nespravodlivosti, frustrácií a rôznych neduhov, ponúka nám už len nenávisť a revanš, ktorá je pre jeho voličov silným narkotikom, umožňujúcim sa odstrihnúť od desivej reality, že o chvíľu budeme hladní. Vlastne, ponúka nám ešte niečo, ťahá nás na východ v ústrety po zuby ozbrojenej čerpacej stanici, ktorá si slovanskú vzájomnosť predstavuje tak, že za pomoci čečenských hrdlorezov a sfanatizovaných severokórejských nindžov, ktorí sú presvedčení, že bojujú proti amíkom, vyvražďuje Ukrajincov na ich území, presne ako pred sto rokmi Stalin. Napriek tomu preferencie tohto politického lumpa, ktorý má na svedomí nielen únos štátu mafiou, ale i to, že sa stal sa obhajcom vojnového zločinca, neklesajú.
Ak sa mu podarí demontovať demokraciu po vzore bývalého liberálneho aktivistu, teraz etnického nacionalistu Viktora Orbána, zistenie že demokracia sa nešíri sama a nezostáva nažive automaticky, ale iba vtedy ak o ňu ľudia bojujú, príde po funuse .Demokratické inštitúcie sme nedokázali ubrániť paradoxne pred tými, ktorých sme si sami zvolili. Čo ešte musí urobiť, aby sme sa zobudili z príjemného snenia ?
Takto nemôžeme tento blog ukončiť, nikdy sme nekončili pesimizmom, ani skľučujúcim pocitom bezradnosti a neskončíme ani dnes. Odozva občianskej spoločnosti proti svinstvám červenohnedej vlády stúpa, začína rôznymi spôsobmi prejavovať svoj odpor. Blíži sa sedemnásty november a my musíme dokončiť Nežnú revolúciu „ norimberským procesom „ , nie vešaním, nie popravami, ale verejným odsúdením oboch farieb – červenej aj hnedej. Len ak sa verejne a nahlas vysporiadame s komunizmom a fašizmom, prekonáme náš nevoľnícky syndróm, zmeníme vzorce správania a pán, ktorý nás tridsaťpäť rokov šľahal bičíkom zistí, že už nám nestačí urputná snaha prežiť, pretože nastala premena rezidenta na určitom území v občana. Uvidíme sa teda sedemnásteho novembra, verím že na plných námestiach po celej našej krajine. Ak si hranatý birmovaný komunista rok 89 nevšimol, teraz náš hlas bude počuť nielen na Súmračnú, ale od Kútov po Čiernu nad Tisou.
