že keď máme byť na námestiach, tak tam aj budeme. Mali sme pravdu, aj dnes napriek nevľúdnemu a daždivému počasiu sa v Rožňave na námestí zišlo niekoľko stoviek ľudí.
Dôvody, pre ktoré sa tu každý štvrtok stretávame nielenže nepominuli, ale sa značne za uplynulý týždeň zvýraznili, pretože rozklad právneho štátu v podaní vládnej koalície sa nezvyčajne zrýchlil. Jednak tým, že poslanci vládnej koalície výrazne oklieštili priestor opozičným poslancom, aby sa v pléne národnej rady mohli vyjadriť k promafiánskemu balíku zákonov, jednak sa preriekol podpredseda NR Andrej Danko, že doposiaľ sú ešte mierni, ale to sa zmení. K tomuto sa ešte vrátim.
Ako ste mnohí iste postrehli, nepreriekol sa len Andrej Danko, ale nechtiac a veľmi výnimočne povedal pravdu aj premiér Robert Fico, že promafiánsky balíček zákonov a rušenie špeciálnej prokuratúry je mocenským rozhodnutím. Kým politická opozícia musí na takýto spôsob vládnutia reagovať prácou v parlamente, my občania, keďže tento spôsob vládnutia ide proti slušnému a demokratickému spravovaniu spoločnosti mu musíme čeliť na mítingoch na námestiach. Sme všetci jedna posádka, ktorá síce zatiaľ na neveľkej lodi, ale o to s väčším odhodlaním vplávala do vôd, ktoré rozbúril brutálnym masakrom právneho štátu Robert Fico a jeho zlodejská partička.
Politické strany majú svoje programy ,tie sa navzájom líšia a tak je to správne. Námestia ale ukázali to, že napriek určitým rozdielom sa vedia zjednotiť na hodnotách liberálnej demokracie, teda na obhajobe právneho štátu, na obhajobe slobody. To, že sme sa neuchýlili k nadávaniu pred televízorom, alebo v krčmách, prinieslo prvé výsledky. Vládni nominanti chceli prijať do očí bijúce škodlivé rozhodnutia do konca minulého roka, čo sa nám a opozičným poslancom podarilo značne oddialiť.
Tým že sme vyšli do ulíc a na námestia Slovensko ukázalo inú tvár, svoju lepšiu stránku. Ukázali sme, že vieme byť zodpovední nielen za seba, ale aj za iných. Ukázali sme, že nie sme národom vazalov, ktorý pred protidemokratickými krokmi vlastnej vlády vždy ohne chrbát, ukázali sme aj to, že vieme pomáhať. Nie po prvý krát. Len si spomeňte, ako sme počas pandémie nakupovali potraviny susedom, ktorí si ich kvôli ochoreniu nemohli, alebo nevládali kúpiť. Len si spomeňte, ako sme v prvých dňoch a týždňoch po vypuknutí ruskej genocídy pomáhali ukrajinským ženám a deťom, ktoré boli často bezradné. Toto je naša skutočná tvár.
Slováci sa vždy v dejinách dokázali zmobilizovať a zabrániť tomu najhoršiemu. A preto, aj teraz, keď sa rútime do priepasti, odkazujeme Robertovi Ficovi a jeho politickým paholkom, sme stále tu, nevzdali sme to a nikdy to nevzdáme, budeme vás sledovať a dávať najavo, čo si o vašich krokoch myslíme. Nedovolíme aby tu namiesto právneho štátu platil len zákon silnejšieho, nedovolíme aby bola pravda obetovaná vášmu osobnému záujmu, alebo vašim zlatkám, či trofejným prostitútkam.
Na začiatku som sľúbil, že sa vrátim k slovám Andreja Danka, že vládna koalícia je ešte veľmi mierna, ale to sa zmení. Myslím že viem čo týmito slovami myslel. Myslel tým to, že hneď ako sa im podarí dekriminalizovať svoju politickú zbojnícku družinu, ktorá čelí tomu, že sa pozerala na štát po úspešných parlamentných voľbách v minulosti ako na korisť a podelila si ho ako narodeninovú tortu, pristúpia po úplnom ovládnutí polície, prokuratúry a súdnictva ku kriminalizácii svojich oponentov a to nielen politických. Nepochybujem, že sa o to pokúsia, ale námestia odkazujú Dankovi, Ficovi,Tarabovi a všetkým im podobným – kým kohúti ohlásia jedno blížiace sa ráno, vy a vaše politické haraburdy budete len smutnou a trápnou históriou, pretože stále väčšia časť verejnosti je odhodlaná vám vzdorovať a postaviť sa do cesty vášmu parnému valcu.
Na úplný záver mi dovoľte ešte jedno poohliadnutie. V novembri 1989 mnohí z vás mladších ešte neboli na svete a preto ho poznáte len z rozprávania svojich rodičov. Dejiny sa opakujú ako cez kopirák, aj vtedy nám temné sily upierali dôstojný, slobodný život. Stáli sme na námestiach ako študenti, ako čerstvo zamestnaní, mladí a plní plánov, elánu a odhodlania niečo v živote dokázať. Vtedy sme naozaj riskovali naše štúdiá, naše zamestnania a keby to bolo dopadlo opačne, mnohí aj svoju slobodu. Strih , je február 2024 a my sme znova tu a to bez ohľadu na to, ako sa nám život podaril. Zostarli sme o viac ako 34 rokov, mnohí cítime že ideme do finále, ale stále veríme tým istým hodnotám ako v roku 1989, stále cítime že musíme prispieť k niečomu hodnotnejšiemu, ako je len samotná biologická existencia.
