Platilo to po stáročia, platí to aj dnes na Slovensku.
Je to tak preto, lebo slovenská spoločnosť je pestrá množina a bohužiaľ zahrňuje väčšinu ľudí, ktorým mravné hodnoty niečo hovoria len veľmi výnimočne, dožadujú sa ich len vtedy, keď sa krízová situácia týka ich samotných, ak sa týka niekoho iného, úspešne sa im vyhýbajú, žijú zo dňa na deň. Proste pragmatická ( a ja vravím, že zbabelá ) kalkulácia. Aj preto dnes čurillovci nenaháňajú vagabundov, či hrubokrkých, alebo tých politických, ale sú buď vyštvaní od polície a sú v civile, alebo trčia v domácom žalári a ich denný režim je cesta z gauča k chladničke, od chladničky k sporáku, od sporáka k Netfilx a späť na gauč. To my sme totiž umožnili šutajovsko eštókovskú okupáciu polície a minister vnútra píše na sociálnu sieť slohovky o žiarivých zajtrajškoch bez kliatby čurillovcov v láskyplnom náručí terajšej vládnej koalície.
Na krste knihy Mareka Vagoviča som si všimol, že čurillovcom je cudzí hrdinský pátos, nevedia prijímať obdiv okolia, prejavy vďaky, nevedia na to reagovať, niektorí z nich sa zmohli len na skromný úsmev, akože ďakujem. Napriek tomu pri standing ovation nimi iste prešla obrovská emotívna vlna, tak ako nami ostatnými a vnútorne ich to veľmi potešilo. Čurillovci nám nasvietili pravdu nielen o našej spoločnosti , ale aj o nás v rokoch 2012 až 2023. Napriek tomu, že im iste nešlo o nejaký vyšší princíp, ale robili si len svoju prácu a nikdy v nich neuzrelo rozhodnutie k nejakej obeti, pre Roberta Fica sa stali nepriateľmi štátu a disidentmi normalizácie č. 2. 35. výročie Nežnej revolúcie je jediný sviatok, ktorý sa nám červenohnedá vládna masa neopováži ukradnúť. V predvečer tohto sviatku je ich osud prejavom nevďačného pohŕdania pravdou, nevďačného pohŕdania všetkým, za čo sme pred 35. rokmi bojovali. Naozaj sme nebojovali zato, aby policajti, ktorí odmietli držať hubu keď zistia zlodejinu politikov, stratili zamestnanie, prípadne sa dostali do väzenia. Po tom, čo Fico flákol na funkciu ministra vnútra niekoho z Budkoviec, na pozíciu riaditeľa SIS syna s kerkou na ruke a na funkciu riaditeľa policajnej inšpekcie experta na trestné právo školeného v Bielorusku, zlo sa cíti neporaziteľné. Jeden štátny orgán produkuje alternatívne pravdy o čurillovcoch, ktoré sú zlepencom lží, poloprávd a ohovárania, druhý píše uznesenia o vznesenia obvinenia a tretí tieto dopredu pripravené prejavy nenávisti podpisuje. Napriek tomu, že svoje nezmysly o čurillovcoch opakujú tisíckrát, ľudia týmto politickým hrubcom prestávajú veriť a tlieskajú čurillovcom v stoji. Posledné uznesenia o vznesení obvinenia niektorým čurillovcom, či už Daňkovi, alebo Ďurkovi, pripomínajú skôr listy, ktoré za socializmu písali povinne naši pionieri tým sovietskym.
Keďže o čurillovcoch bolo napísané dosť a dosť a nikam to neviedlo, zajtra musí z novembrových tribún zaznieť veľmi jasne – čurillovci sa pre nás stali symbolom boja proti politickej rabovačke a trvalým záväzkom nekolaborovať so zlom a také zázraky, aby sme odbočili do temných zákutí strachu, komouši už dnes v ponuke naozaj nemajú. Terajšia situácia čurillovcov nesmie byť zbytočná.
Na záver by som chcel odkázať niečo Šutaj Eštokovi – všetky veľké a dobré zmeny sa vždy začínajú u utláčanej, vysmievanej a pohŕdanej menšine. To, že nám pán minister zajtra príde na jednu z tribún vysvetliť, prečo sú najlepší vyšetrovatelia kovboji a Apači, prečo by mali vypadnúť z krajiny, v ktorej sa narodili, patrí asi len do bujnej fantázie autorov sci-fi románov.
PS. Čo ma veľmi mrzí je to, že špinavá protičurillovská kampaň špeciálne smerovaná do radov polície, podlomila dôveru mnohých radových policajtov v čurillovcov. Preto je potrebné sa týmto špinavým dezinformáciám brániť a neustále vysvetľovať, že vládne tvrdenia o čurillovcoch sú asi také pravdivé, ako tvrdenia že prokurátori bývalého ÚŠP popri zamestnaní robili katov na Pankráci.
