keď sa sformoval hinduistický kastový systém, ktorý rozdelil populáciu na kasty, pričom na jeho vrchole bola privilegovaná kasta s privilegovaným statusom.
V osemdesiatich rokoch minulého storočia v podobnom, zločineckom, kastovom, komunistickom systéme, vstupuje do komunistickej strany mladý Robert Fico, so svojim plochým a duševne chudobným svetom, nielen v snahe byť privilegovanou kastou, ale aj dostať sa na jej vrchol. Mal na to všetky predpoklady – pravda a svedomie mu naozaj nič nehovorili, lokajský a vypočítavý postoj voči vymierajúcej kaste nepoučiteľných leninistov nebol pre neho najmenší problém a čo je najdôležitejšie , strana neodmeňovala schopnosti,ale poslušnosť a lojalitu. Imperializmus bol v slovníku politických nadávok mladého komunistu hneď na druhom mieste za fašizmom.
Nuž ale, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a na Slovensku sa naplnila túžba po slobode, ktorá je vpísaná v ľudskej DNA v podobe Novembra 1989 , ktorý napriek tomu že si ho Fico nevšimol, spočiatku ho vnímal ako prekážku vlastnej sebarealizácie. Keďže jeho karieristické pokušenie bolo veľké a hodnotovým nastavením mal oveľa bližšie k diktatúre a k autoritárskemu režimu, ako k liberálnej demokracii , rozhodol sa založiť si vlastný kastový systém a v podobe politickej strany , ktorú pomenoval Smer – SD. Vyhral tri krát parlamentné voľby, pretože oklamaný volič si do tohto klanu mylne projektoval svoje predstavy o sociálnej demokracii, bez ohľadu, či táto strana skutočne sociálnodemokratickou stranou je, alebo je len bandou zlodejov našich spoločných peňazí. Najmä v rokoch 2012 – 2020 táto folklórna napodobenina minulosti dopracovala tento kastový systém do dokonalosti a jasne sa ukázalo, že politika nie je jeho cieľom, ale prostriedkom k čomusi ďalšiemu. Aby mohol čerpať to čosi ďalšie, vytvoril podriadenú kastu svojich muklov tým, že sprivatizoval všetky štátne inštitúcie, ale hlavne políciu, prokuratúru, tajné služby a umožnil aj tejto podriadenej kaste muklov omočiť si svoj špinavý zobák v štátnych peniazoch. Skutočné benefity sa ale rozdeľovali v tej najvyššej kaste – Smeráckej a mali mnoho, mnoho núl. Ak sa niekomu málilo, išiel bokom, nahradil ho niekto lojálnejší, Smer sa ukázal ako bezodný sklad na náhradné diely. Z Fica sa stal autokratický milovník Ruska bez hraníc, Orbána – nového cisára Konštantína, ktorý raz povedie Maďarov do vojny proti EÚ a peňazí práve z EÚ. Zdalo sa že kastový systém je dokonalý a môže si dopriať čas na nerušenú existenciu, až prišli parlamentné voľby 2020 a Ficovo tisícročné kráľovstvo sa zrútilo. Do čela polície, aj keď nie ihneď po voľbách sa dostal Štefan Hamram, ktorý po tom, čo z veľkej časti očistil políciu od toxických muklov podriadenej druhej vrstvy Ficovho kastového systému ( to sú tí, ktorí dostali možnosť omočiť si svoje zobáky v štátnych peniazoch ), od policajtov z inštitucionálnou pamäťou ( to sú tí, ktorí mlčky tolerovali regionálne zosieťovania a boli absolútne nevhodní pre reformu polície ) sa polícia začala zaujímať o Ficov kastový systém z rokov 2012 – 2020. Všetko má svoj čas a ten prišiel spolu s Hamranom pre čestných a odvážnych policajtov. Začali sa obviňovať špičky bývalého kastového systému, ktorý sa prirodzene vďaka nevyčerpateľným zdrojom, ale aj svojim zbytkom v iných orgánoch presadzujúcich právo efektívne bráni. Efektívne aj preto, lebo skutočná reforma polície, nemôže spočívať v lacnej modernizácii. Pre partiu okolo Štefana Hamrana by skutočná reforma polície nebola z technického hľadiska problémom, v zásade je jasné čo treba urobiť, jej presadenie je však viac politickým problémom. A s Matovičom, či Kollárom za chrbtom vďaka aj za to, čo sa urobilo.
Keďže sa blížime ku koncu, spomeňme ešte jednu urážlivú lož, ktorú vo svojich rozcuchaných tlačovkách šíri Róbert Fico a jeho verchuška a ktorá sa ujala, pretože mnohým vyhovuje. Tou lžou je to, že trestné konania sú zneužívané na likvidáciu určitej časti politického spektra. Dôkazom má byť skutočnosť, že trestných stíhaní vysokopostavených osôb je príliš veľa. Ak si porovnáme políciu pod Hamranom na jednej strane a pod Lučanským a Gašparom na strane druhej, tak sú to dva nezlučiteľné protiklady. Za Gašpara a Lučanského nielenže polícia trestne nestíhala korupciu na najvyšších miestach, ale jednak ju kryla, jednak bola jej súčasťou.
Polícia pod Štefanom Hamranom nám ukázala a verím že ešte ukáže, že naša situácia nie je ani prirodzená, ani nevyhnutná, že máme možnosti viac možností ako si pripúšťame. Že ani vysoká funkcia neposkytuje imunitu proti vírusu chamtivosti a nie je receptom pre beztrestnosť. Ja dúfam, že moje volanie rešpektovaní zákona aj na tých najvyšších miestach nie je výrazom mojej stareckej naivity a nikdy si ho nebudem musieť vyčítať ako ako pochabosť.
