.....od roku 2006 ich päť krát vyhral a štyri krát sa stal premiérom.
Svoj úspech postavil na kombinácii intímnej znalosti Slovákov, ich každodenného života so svojou inteligenciou a charizmou. A ešte niečím – oportunizmom, ktorý mu dovoľoval byť doobedu sociálnym demokratom, poobede ochrancom kresťanských hodnôt a večer (ak to bolo výhodné ) prejaviť nostalgiu za vojnovým Slovákštátom.
Jeho jazyk sa však nikdy nevsťahoval k pravde, ale k získaniu a udržaniu si moci a nebola v ňom núdza o čím ďalej, tým väčšie rudimentálne prejavy nenávisti. Len rozdelením spoločnosti na najmenej dva nezmieriteľné tábory mohol ochrániť svoj korupčný stroj, ktorý začal fungovať už počas jeho prvého funkčného obdobia, v rokoch 2006-2010. Všade prítomnou lžou prinášal stále viac a viac nenávisti a vypúšťal do spoločnosti stále viac jedu. Začali sme žiť dobu nenávisti, dobu stresu a ani sme si nevšimli že na toto sa nedá zvyknúť a že nás to začína pomaly rozožierať.
A nielen nás, Robert Fico , ten ktorý svojim priaznivcom, ktorými v skutočnosti opovrhoval a opovrhuje, okrem nenávisti už nemal čo ponúknuť zažíva prvé politické prehry. Prehra v prezidentských voľbách s Andrejom Kiskom, neúspešná snaha stať sa predsedom Ústavného súdu, strata premiérskeho kresla v roku 2018 po vražde Jána a Martiny, prehra v parlamentných voľbách s Igorom Matovičom v roku 2020 a zrada dovtedy poslušného čeľadníka Petra Pellegríniho a reálna hrozba väzenia. Toto začalo rozožierať nielen nás, ale psychicky aj samotného Roberta Fica. V čase keď parlament hlasovaním rozhodoval o tom, či dostane sudca možnosť rozhodovať o väzbe vtedy obvineného Roberta Fica, tento pripomínal už len tieň niekdajšieho politika. Hlavným spojencom tohto sociálneho demokrata sa stali poslanci kandidujúci na fašistickej kandidátke ĽSNS Taraba, Kuffovci a spol., ktorí svoje hlasovanie v prospech Roberta Fica, ako sa ukázalo neskôr parádne zobchodovali. Spoločnosť v ktorej už nikto nikomu neveril, ale aj samotný Robert Fico bola ale rozožratá na kolenách, pre objektivitu je potrebné dodať, že aj vinou absolútne nekompetentného vedenia sociopata Igora Matoviča.
Neuvedomili sme si však, že napriek tomu že Robert Fico v roku 2023 parlamentné voľby hlavne vďaka Matovičovi vyhral , že sme súčasťou sveta, v ktorom sa môžu diať aj horšie veci ako verbálna nenávisť. Našiel sa človek, ktorý svoju frustráciu demonštroval absolútne šialeným spôsobom – pokusom o vraždu Roberta Fica. V atmosfére, kedy sú ľudia kŕmení násilím zo všetkých strán, počínaje detskými hrami, horormi, správami v médiách, ale hlavne rozosievaním nenávisti politikmi ku všetkým, ktorí majú iní názor než oni, táto nenávisť padla na patologický osobný terén a následne viedla až k takémuto činu.
Po atentáte na Roberta Fica sa spoločnosť ocitla v stave obrovského emocionálneho vyčerpania, niektorí ľudia rezignovali, ale niektorí volali po pomste. Čakalo sa ale, ako zareaguje Robert Fico a malá a naivnú časť populácie dúfala, že táto životná skúsenosť bude pre neho šancou prejsť katarziou. Nestalo sa a ani sa stať nemohlo, to by bol lacný happyend. Robert Fico sa rozhodol ísť ďalej cestou agresivity ai v duchu komunistického hesla ( veď čo iné by sme aj čakali od voľnotrhového nástupcu marxistického materializmu ) „Závery XVI. zjazdu KSČ splníme, označil za vinníkov opozíciu, hlavne najsilnejšie opozičné hnutie Progresívne Slovensko, nepriateľské, opozičné médiá ( ktoré zatiaľ neovládajú jemu spriaznení oligarchovia ) a prirodzene tretí sektor.
Priznajme si, že ani inak to dopadnúť nemohlo. Nevieme však, či je to len zlé, alebo veľmi zlé. Ak je to len zlé, našim konkurentom je len zlý a bezcharakterný človek menom Robert Fico, ktorého žiadne fakty nezaujímajú, vyrába dezinformácie, pre ktoré zneužije aj to, že mal smrť na jazyku. On nám však nemôže ponúknuť nič iného, pretože jeho stroj funguje na zmes paliva zloženú zo zla, nenávisti a rozdelenia spoločnosti. Ak by do svojho politického stroja natankoval iné palivo, napríklad naozajstné zmierenie, znamenalo by to nielen koniec jeho politického motora, jeho ako politika, ale koniec aj na neho prisatých politických parazitov, ako sú Blaha, Taraba, Šutaj-Eštok a mnohí iní, ktorí si bez existencie Roberta Fica na politickom ihrisku nekopnú do lopty a nemajú žiadnu politickú budúcnosť.
Čo si teda môžeme predstaviť pod slovným spojením – veľmi zlé ? Že Robert Fico nemusí byť duševne zdravý človek. Najmenej 30. rokov žije pod psychickým tlakom, od roku 2018 po enormným a v máji tohto roku prežil tramatickú udalosť, pri ktorej musel zažiť extrémny strach o svoj život, šok, pocit bezmocnosti a hrôzu. Spúšťačom tejto duševnej poruchy je skúsenosť s extrémne traumatizujúcou udalosťou, napríklad vážnou nehodou, teroristickým útokom, osobným útokom s vysokou fyzickou intenzitou, alebo akákoľvek situácia vyvolávajúca strach, šok, hrôzu a bezmocnosť. Nie som lekár, nie som psychológ, ani psychiater, ale vo svojom živote som musel preštudovať desiatky znaleckých posudkov z týchto odborov. Podľa toho čo Robert Fico natáral po atentáte na svoju osobu, myslím si, že nie je ideálnym riešením a to ani pre neho samotného, ani pre nás, aby sa z tejto situácie pokúšal dostať vlastnými schopnosťami.
Ako je to teda s tým zmierením ? Budeme sa musieť zaobísť bez väčšiny našich politikov, či už koaličných, alebo opozičných. Napriek rozdeleniu spoločnosti na tých „Za Fica“ a tých druhých, ako nám tvrdí práve Fico, ktorí sú „Za homosexuálov, ktorí ako úchyláci číhajú na verejných záchodoch“ to musíme dokázať, lebo nás to zomelie, ako to zomlelo práve Roberta Fica. Prežijeme dobu, ktorá otriasla našimi istotami len vtedy keď si uvedomíme, že máme spoločný základ, že nás toho viac spája ako rozdeľuje. Na mnoho vecí môžeme mať rozdielne názory, ale nikdy to nesmie prerásť do nejakých osobných nepriateľstiev, pretože práve toto politicky živí takých politikov, ako sú Fico, Danko,Taraba, Šutaj-Eštok a mnohí ďalší.
Do tohto stavu sme sa nedostali z večera do rána a cesta späť bude tiež dlhý proces. Zmierenie nesmie byť žiadne prezliekanie kabátov, toto ovládame veľmi dobre, len si spomeňme na november 89 a výmenu červených knižiek za modré. Že potom by sme nemali koho voliť. Iste po dôkladnej inventúre politického spektra natrafíme na niekoľko politických subjektov, ktoré sa identifikujú s tými, ktoré vnímajú ako menšinu, ktorej sa krivdí, ktoré sympatizujú so sexuálnymi menšinami a svoje pocity zraniteľnosti premietajú i do zdevastovanej prírody a týraných zvierat. Solidarizujú stými, ktorí sú podľa ich názoru slabí, pretože sa v tomto svete sami necítia byť silní. To že neprodukujú heslá a frázy, že nezabudli začo sme demonštrovali v novembri 89 a po vražde Jána a Martiny neznamená že sú zlí vlastenci, zlí Slováci. Spomeňte si, v mene národa sa v našej histórii narobili najväčšie zverstvá.
Našou zásadnou nádejou je, že všetko má svoj zmysel, teda aj atentát na Roberta Fica, mne sa táto myšlienka prevteľuje do optimizmu, že dokážeme potlačiť v sebe nám nalinkovaný strach, závisť, sebeckosť, priznáme si svoje temné stránky ( kto ich nemá ), ale už sa naučíme s nimi pracovať a nedáme sa nimi ovládnuť.
