......a žiada o vystúpenie pred poslancami parlamentu. Zadokumentoval celkove jedenásť prípadov policajného násilia za posledných trinásť rokov, od výchovnej facky, až po prípad smrti 48-ročného Ľubomíra z novembra 2024 v Košiciach, ktorého policajt dobil s použitím taktickej rukavice.
Napriek tomu, že si týmto článkom koledujem o kráľa kreténov, ktorý ak už nie podporuje, tak aspoň toleruje policajné násilie, tvrdím však, že táto správa nepomôže vyriešiť problém policajného násilia, nepomôže ani vystúpenie verejného ochrancu práv pred poslancami, ani následná legislatívna aktivita zákonodarcov. Viem, že teraz mnohí z vás dychtivo a trochu aj so škodoradostným úsmevom očakávajú, ako sa vysporiadam s tým, že tieto prípady policajného násilia sa naozaj stali. Ja naozaj nemám ambíciu písať oslavnú báseň na políciu, predmetom celého sporu ale je, že správa v takomto formáte, vytrhnutá z akýchkoľvek súvislostí má ideálne predpoklady pre podporenie tých ľudí, ktorí sú bytostne presvedčení, že všetci policajti sú zlí, že polícia ako celok je zlá a potrebovali na to len pečiatku. Už ju majú a o to mi v tomto článku ide. Policajné násilie som vždy odsudzoval, odsudzujem a odsudzovať budem. Tí ktorí čítajú moje blogy vedia, že som policajné násilie odsúdil hneď vo svojom prvom blogu po násilnej smrti Ľubomíra v Košiciach. Problém vidím ale oveľa zložitejším, ako pán ombudsman. Vezmem to za teda za opačný koniec. Pokiaľ nám skutočne ide o dobrú vec, aby policajti len pomáhali a chránili, takáto správa ( aj s navrhovanými opatreniami ) mala vzniknúť ako súčasť skutočnej, hĺbkovej reformy polície, o potrebe ktorej som písal po prvýkrát v roku 2020 a do dnešného dňa som sa jej nedočkal. Tak by to bolo v poriadku. Ak budeme poukazovať na policajné násilie bez riešenia ostatných negatív a potrieb polície ako takej a policajtov, správou zasadíme len niekoľko ťažkých direktov slušným policajtom a tých je 99,99%. Takto mi to pripomína situáciu s tými modernými, pomocnými kolieskami na bicykel pre malé deti. Rodičia podľahnú dojmu, že ich ratolesť bez týchto pomocných koliesok zahynie strašnou smrťou, ale namontujú na bicykel len koliesko na jednu stranu. Je to ako dostať darček v podobe letu na delovej guli, alebo výsadku v plavkách za polárnym kruhom. Ak sa nedokážeme pozrieť na potreby policajtom komplexne, moja nechuť poukazovať na policajné násilie zostane konštantná. Prečo ? Pretože odstraňujeme následok, ale nie príčinu.
Každopádne cesta za lepšou políciou je omnoho ťažšou záležitosťou, ako vypracovanie jednej správy, mnoho skutočne vzdelaných ľudí, vrátane policajtov sa na tejto ceste bude musieť doslova vytrápiť. Prečo vrátame policajtov ? Pretože policajná práca nesie v sebe jeden absurdný paradox – policajt chráni život iného, pričom vystavuje reálnemu nebezpečenstvu ten svoj, chráni zdravie iného, pričom stráca to svoje. Verte mi, viem o čom je reč. Mal som tú česť byť účastníkom policajnej cesty skoro tri desaťročia .Mám na ňu krásne spomienky, ale ani po niekoľkých rokoch neviem nechať upadnúť do zabudnutia to zlé – enormný psychický tlak. Nie každého vnútorná adaptabilita na obrovské psychické zaťaženie policajta je postačujúca a zvládnuteľná.
Pán ombudsman, práve nezvládnutie psychického tlaku je dôvodom policajného násilia a nie to, že násilie policajtom prináša dobrý pocit a uspokojenie. Výrazné personálne podstavy urobili policajnú prácu ešte zložitejšou, konanie policajtov ( nie vlastnou vinou ) je mnohokrát na hrane zákona, čo prináša zase len zvýšený psychický tlak. Akonáhle sa nám občanom skriví vlas, ukazujeme svojou rúčkou na políciu – pomáhaj.
Každopádne ľahko sa o práci policajta rozpráva, v tomto prípade píše, horšie sa to predvádza v praxi. Žiadna “ zaručená rada “ ako sa nadobro vysporiadať s policajným násilím totiž neexistuje, naozajstným prelomovým počinom bude len hĺbková reforma polície, ktorá vytvorí policajtom kvalitné pracovné podmienky po každej stránke ( nie príspevok na bývanie a už vôbec nie fotečka s ministrom vnútra pred obvodným oddelením, z ktorého na druhej strane opadáva omietka ) a tým sa odbúra zbytočný psychický tlak. Mne sa však zdá, že terajšie vedenie polície sa od tejto cesty skôr vzďaľuje.
Takže ešte raz pán ombudsman, ide nám o to isté, rozdiel medzi nami je len v skoro troch desaťročiach policajnej praxe. Podpisovať charty proti policajnému násiliu nikomu nepomôže, ak chcete vyriešiť Jin, musíte vyriešiť aj Jang a až potom budeme hovoriť o takej polícii, akú ju všetci chceme mať. Stavanie sa do pozície toho, ktorého hrdinský prístup v podobe otvárania očí verejnosti o policajnej brutalite vám síce môže priniesť nevídanú porciu popularity, ale zároveň zhorší mainstreamové vnímanie polície verejnosťou, čo prinesie….veď už viete čo, je to začarovaný kruh.
PS: Milí moji čitatelia, viem že hneď nadpisom som naštval všetkých tých, ktorí si myslia že policajti sú nejakí sadisti, ktorí lámu ľuďom ruky, nohy na počkanie, prípadne ich rovno zabíjajú. Obhajoba poctivých policajtov sa u mňa nespája s nutnou dávkou nostalgie a tým spojených skreslených spomienok. Chcem a priznávam, že možno trocha kostrbato povedať, že si myslím, že správa pána ombudsmana vytrhnutá z akýchkoľvek súvislostí negatívne zasiahne práve slušných policajtov v očiach verejnosti. Vážme si slušných policajtov preto, že aj keď sa zmierili s tým, že ich predstavy o slušnom plate, o slušných pracovných podmienkach sa ukázali ako nerealistické, nestrácajú chuť vykonávať policajné povolanie a neodchádzajú. Nikoho, čo ako vzdelaného človeka, prax na ministerstve spravodlivosti razom nerobí experta na políciu, tak ako z policajtov sa nikdy nebude vznášať ezoterický mix lásky ku všetkým stránkam a nikdy nebudú súzniť s tými, ktorí porušujú zákon. Pre tých, ktorí cítia, že policajnú prácu pre výrazné psychické zaťaženie nezvládajú, mám jeden návrh – vytiahnite bielu vlajku a vzdajte to, kým je čas, pretože sa môže stať, že prehráte komplet všetko – kariéru, rodinu a slobodu a niekto iný svoj život. Tak ako ho prehral Ľubomír z Košíc.