......musíme si vyjasniť, v akom kontexte som použil slovo menšina.
Homosexualitu nepovažujem za niečo nenormálne, nemorálne, úchylné, dokonca ani za niečo, čím by mal byť človek v spoločnosti primárne definovaný. Som big fan rozšírenia práv homosexuálnych párov o registrované partnerstvá. Nikdy by som neprestal voliť v žiadnych voľbách kandidáta s ktorým sa inak stotožňujem, pretože má netypické vzťahové a sexuálne preferencie. Teda nemám nič proti týpkom, ktorí namiesto toho, aby snívali o tom, že budú mať po svojom boku krásnu buchtu, naopak snívajú o krásnom buchťákovi.
Slovko gay som použil preto, aby som zdôraznil, prázdnotu a cynizmus človeka , ktorého miera submisívnosti voči Robertovi Ficovi je taká ponižujúca, že sa kvôli funkciám a peniazom vzdal svojej identity a verejne poprel svoju homosexualitu, pretože vedel, že v homofóbnej slovenskej spoločnosti mu pravda môže poškodiť.
Peter Pellegríni je od samého začiatku svojej politickej kariéry členom smeráckeho spevokolu a slepo a hlúpo slúžiacou marionetou Robertovi Ficovi. Bolo by nosením dreva do lesa písať o tom, že bol pri všetkých zločinoch smeru. Aj keď si myslím, že Robert Fico a Robert Kaliňák ho nikdy k poriadnym kšeftom ala mýtny tender nepustili ( občas sa k nemu nedopatrením dostala nejaká krabica šampanského ), všetky tieto zbojstvá po dlhé roky kryl. Keď nové a nové kauzy smeru robili do smeráckej latríny nové a nové diery, Robert Fico tieto diery prekrýval plagátmi fešácky vystrojeného Petra Pellegríniho s príjemným vzhľadom a bonusom s jamkami na líčkach. Čím viac bolo smeráckych prúserov, tým viac bolo plagátov Petra Pellegríniho, ktorý bol však vždy len majstrovsky vypracovaným falzifikátom hodnotovo úplne vyprázdneného človeka. No a keďže smerácke kauzy sa opakovali častejšie ako filmová séria Slnko, seno a tie ďalšie názvy, Peter Pellegríni stúpal po politickom rebríčku tak, ako sa to hodilo Robertovi Ficovi, od poslaneckého asistenta, cez štátneho tajomníka, ministra, predsedu vlády, predsedu NR, až po prezidentskú kanceláriu. Návodom na úspech tohto na špičke pyramídy stojaceho žongléra s vlastnou názorovou minulosťou bolo to, že svoje názory nemenil z večera do rána tak, ako to vyhovovalo jemu, ale Robertovi Ficovi. Jeho názorové spektrum na tú istú vec bolo pestrejšie, ako zástava Gay Pride. Stačilo sa len držať tohto scenára a postup bol zabezpečený.
Je treba byť objektívny a priznať, že na oslavách MDŽ, keď rozdával karafiáty zaplatené samosprávou a rad žien ktoré idú do finále s rozžiarenými očkami, na spoločné selfie bol nekonečný, neostalo žiadne oko suché. Žiadne hanlivé slová, len potlesk ,obdiv a možno pár vlhkých vagín. Nemusel sa tváriť ako Matúš Šutaj Eštok, že objavil výťažok z gulí Supermana, ani ako Taraba, že ako zákusok si dáva hypofýzu samotného Hulka, len sa trajdal po kultúrnych domoch, usmieval sa a povedal pár hesiel ako z Rudého práva, či už sa jednalo o MDŽ, alebo akékoľvek voľby. Občas sme ho videli, ako na traktore orie otcovu roľu, či mamke vešia záclony. No kto by ho nemiloval.
Napriek tomu, že vďaka týmto „prednostiam“ ( zabudol som na bager pri búraní nemocnice ) sa dvadsať rokov pohyboval vo fajnovej spoločnosti ľudí a stál na vyhriatom mieste popularity, raz zabudol, že nech má akúkoľvek funkciu, má ju vďaka svojmu pánovi Robertovi Ficovi a podľahol sebaklamu, že už nie je sluhom, ale že je vodcovský typ. Mala sa uzavrieť cesta čeľadníka a otvoriť sa cesta vodcu. Založenie strany Hlas však už vtedy u niektorých vyvolalo len okázalé zívnutie v tom lepšom prípade a záchvat smiechu v tom horšom. Spočiatku bolo všetko hypersuper a jeho usmievavá šiška priniesla 25%. Sláva však trvala len pár mesiacov a keď sa Robert Fico prestal opúšťať a začal makať, náš Peter zistil, že urobil chybu, keď nechcel držať partiu. Keď zistil, že už tu nie je Fico, ktorý mu doteraz hovoril, čo si má myslieť, čo má rozprávať, koho má mať rád a koho nie, zistil že s tým svojim osamostatnením sa dostal na ľad tenší ako naša peňaženka po dovolenke v Chorvátsku.
Až po dvadsiatych rokoch, bez Robetra Fica zistil, že skutočná politika je cesta džungľou, keď si presekáte jednu cestu, zistíte že k cieli vedie iná, predtým ho Fico posadil na vlak a povedal mu, na ktorej stanici má vystúpiť. A tak, keď sa preferencie Hlasu pohybovali okolo 10% usmievavý mladík sa zahanbene schúlil do klbka ( aj keď sa dodnes snaží predstierať opak ) a znovu sa stal Ficovou máničkou. Po parlamentných voľbách v roku 2023 sa zaslúžil nielen o návrat uneseného štátu, ale aj o nástup ešte horšieho extrému - neandrtálcov na kandidátke SNS, čo je úplný odpad spoločnosti. Tým, že umožnil tejto horde podieľať sa na spravovaní spoločnosti, Peter Pellegríni ukázal, ako mu na tom našom, ozajstnom, reálnom svete záleží, ako mu záleží na tých ľuďoch, na ktorých sa tak milo už dvadsať rokov usmieva.
Robert Fico rozhodol, že prezidentská kandidatúra Petra Pellegríniho je prijateľná cena za stratu posledných zvyškov dôstojnosti. Pellegríni sa šmahom ruky stal slušný stmeľovač, Korčok zlý rozdeľovač, kým on bol v pravdovravných predvolebných súbojoch laureátom na Nobelovu cenu mieru, Korčok nás mal zavliecť do vojny. Volič vsadil na tradičnú istotu, na milosrdnú lož a Peter Pellegríni napriek víťazstvu stratil u polovice spoločnosti posledné zbytky sentimentu.
Lámal som si hlavu nad tým, či sa Peter Pellegríni v prezidentskom kresle dokáže zmeniť, ale nenašiel som jediný dôvod, prečo by to tak malo byť. Dokázal to už aj tým, že sa expresne podieľal na likvidácii verejnoprávnej televízie. Úspech Petra Pellegríniho stojí na smeráckych nohách a na nijakých iných a podľa toho sa bude nasledujúcich rokoch chovať. Nemôže lusknutím prsta zabudnúť, komu vďačí za prezidentský palác, presne tak, ako nemôže bez súhlasu svojho pasáka odísť dievča z parkoviska kamiónov.
Čakáte, že vám na záver pošlem várku slnečného svitu na koniec tunela, že rozdám trochu toho pozitivizmu ? Nie a ak si hovoríte, že práve toto nie je motivačný článok roka pre obranu našej demokracie, no …. asi máte pravdu.
