Divadelné predstavenie muselo človeka, ktorý prešiel cestu od rasizmu po funkciu ministra kultúry, ktorý má len hmlistú predstavu o kultúre a očakával spev národných songov, valaštičky, opašťoky a krpčoke riadne zmiasť a vydesiť, dokonca až tak, že sa rozhodla jedného z hercov Ľuboša Kostelného predvolať si na koberček.
Možno pani ministerka len trpí mylnou predstavou , že samotný fakt, že je ministerkou sa premení na mozgové bunky, ale to sa nikdy nestane. Objav, že herci nie sú podriadení ministrovi je zhruba rovnako starý, ako nález v egyptskej pyramíde, ak mi pani ministerka neverí, môže sa ponoriť do googlu a hľadať medzeru v mojom tvrdení. A možno je to závisťou, možno ju len serie, že Ľuboš Kostelný je obľúbený herec a ňou celá kultúrna obec opovrhuje. Aj keď je závisť pekne hnusná vlastnosť, mala by túto situáciu pani ministerka využiť vo svoj prospech – hrdo hercom oznámiť, že my veru vlastne žiadne divadlá nepotrebujeme a všetkých ich prepustiť, do nohy. Mimo priaznivcov SNS to môže vyzerať blbo, ale proti gustu ( dokonca ministra ) žiadny dišputát.
Napriek tomu, že aj pribrzdení komunisti časom pochopili, že takýchto intelektuálne menej svižných ľudí nie je dobré obsadzovať do vysokých štátnych funkcií, pretože kompromitujú jednak stranu, jednak samotnú štátnu inštitúciu, v najspodnejších prúdoch našej politiky – v SNS, ktorú predurčili dejiny dať do laty slovenskú kultúru ( ako aj životné prostredie ) to bude ešte chvíľu trvať.
Na záver len jednu otázku pani ministerke. Už ste spoločne s Romanom Michelkom, Lukášom Machalom a Rudolfom Huliakom rozhodli o tom, ktoré knihy slovenskej literatúry môžu zostať a ktoré sú úpadkovým umením ? Zdegenerované nech zhorí v očistnom ohni, keďže človek vníma len taký svet, aký v sebe nosí. Tú druhú časť vety som nepovedal ja, ale nejaký Antoine de Saint – Exupery, ale to meno asi pani ministerke nič nehovorí, lebo nikdy neposkytol rozhovor žiadnemu dezinformačnému médiu.
