....buď nemám čo písať, alebo sa mi do písanie článku z rôznych dôvodov vôbec nechce. V tomto prípade je správne po bé a ja neviem odkiaľ mám začať.
Dnešný príbeh sa začína novinárom menom Dag Daniš. Keďže ho považujem za jedného z remeselne najschopnejších novinárov na Slovensku, je mi smutno z jeho tvorby na FB., jednak z kvality jeho príspevkov ( ako som už napísal, skutočne ho považujem za remeselne mimoriadne schopného novinára, pričom slovko remeselne hrá v jeho príbehu kľúčovú úlohu ) ale hlavne z toho, že stojí na špičke pyramídy žonglérov z vlastnou minulosťou. Smutno mi tiež bolo z jeho príspevku o Štefanovi Hamranovi, mal byť humorný, ale cuknutie kútikom úst si užili naozaj len intelektuálne najviac hendikepovaní konzumenti socsiete. Moja reakcia bola okamžitá a tiež si za jej úroveň nezaslúžim uznanlivé poklepanie po ramenách. O tom nemôže byť sporu a preto som bol pripravený na kýble žlče. A tak čítam. A keď už tak čítam, narazil som na koment môjho známeho, bývalého kolegu a uvedomil som si, že on vlastne píše o mne.
Keďže ja sám píšem blogy rozhodol som sa reagovať na to, že moje blogy sa hemžia blbými nadávkami, vulgárnymi výrazmi, že nesiaham Dagovi ani po členky a že si myslím, že vlastním jedinú “pravdu“. Až toto je základná myšlienka tohto článku. Naozaj nechcem aby ste tento článok pochopili zle, vôbec som ho nenapíšem preto, aby som sa posťažoval, poplakal, ako ma exkolega nemá rád a ako mi ublížil. Znamenalo by to hrubé nepochopenie myšlienky, ktorú sa vám možno kostrbato snažím povedať, vlastne tie ublíženecké kecy z duše nenávidím. Vysvetlím len , prečo píšem blogy a nakoniec sa budem snažiť osloviť šedú mozgovú kôru môjho exkolegu, aby som ho upokojil , že skutočne mi nespôsobil srdcovú arytmiu.
Hovorí sa, že jeden obraz vypovie viac, ako tisíc slov. Obávam sa, že v mojom prípade to neplatí. Moje výtvarné nadanie sa obmedzilo na schopnosť nakresliť prasa pomocou štvorčeka, trojuholníka, niekoľkých rovných čiar a jednej zakrútenej. Preto som sa rozhodol písať.
Rád vám ukážem svoj pohľad na vec. Blogy ktoré píšem, nepíšem s až tak mizerným výsledkom. Najprv dovoľte pár čísel. Okrem FB ich zverejňujem aj na eSMEčku, alebo ak chcete, tak na blog.sme.sk. Celková prečítanosť mojich blogov je viac ako milión sedemstotisíc prečítaní, pričom do 70 000 čitateľov označilo, že sa im moje blogy páčia. Samotný portál blog.sme.sk ma zaradil medzi obľúbených blogerov. Keďže tých blogov je presne 450, už by na nejakú stredne hrubú knižku vydali. Keďže ich pravidelne čítate, niektoré majú prečítanosť niekoľko desiatok tisíc, texty asi nebudú úplne blbé. V článkoch večne rýpem do politikov, z niektorých si robím srandu, často používam sarkazmus a pár ľudí, ktorých nepredýcham, ktorí najviac škodia našej spoločnosti aj urážam. Keďže nie som žiadny ekonóm, neponúkam vo svojich článkoch ekonomické riešenia, neodhaľujem žiadne tajomstvá, nerobím žiadne výskumy, ani štúdie, snažím sa len humorným spôsobom upozorniť na lži niektorých politikov. Viem, že dnes je moderné nikoho neuraziť, našľapovať okolo niektorých ľudí po špičkách, no pre mňa je to všetko politická koaličná čúza. Že nesiaham Dagovi ani po členky? Prirodzene že nesiaham, on je totiž novinár a ja o novinárčine viem asi toľko, čo obyvateľ ústavu pre slabomyseľných o nukleárnej fyzike. Sám seba som nazval pisálkom. O to viac ma mrzí, pri schopnostiach tohto novinára, ako dopadol. Moje blogy, ktoré mi dávajú neskutočnú slobodu a desaťtisícom mojim čitateľom radosť ( mávam dni, keď ma oslovia rôznymi spôsobmi desiatky čitateľov, že im robím život krajším ) a pritom viem aké mám obmedzenia – moje blogy sú a kým ich budem písať aj zostanú navždy len raňajkami, možno s chutnými kúskami ovocia, čerstvého pečiva, ale raňajkami, ktoré si dá niekoľkokrát týždenne obrovské množstvo čitateľov, ale nikdy nedokážem uvariť nedeľný obed, teda žiadne vepŕoknedlozelo sa konať nebude. A čo sa týka toho, že sa cítim majiteľom jedinej pravdy, osobne si myslím, že môj exkolega toto slovné spojenie niekde počul, páčilo sa mu, naučil sa ho, tak škoda ho nepoužiť. Vždy som obdivoval vzácnu ochotu diskutujúcich uznať svoj omyl a keďže sa rád učím od rozumnejších, nemám s tým problém ani ja. Pokiaľ by som chcel zmapovať celú stopu mojich blogov, tak som si istý, že nenájdete humor, ani sarkazmus v prípade že píšem o ľudskom nešťastí, napríklad o covidovej pandémii, o genocíde Rusov na Ukrajine, alebo o atentáte na premiéra. Taktiež považujem za správny postup nepísať o nikom, koho osobne poznám, aj keď niektorí sú riadny sajrajt a legendami v bezcharakternosti. Nepociťujem škrabkanie v podbrušku, pri pomyslení na možnú pomstu niektorým ľuďom prostredníctvom blogov, ktorí mi v živote ublížili a neprestávajú s tým dodnes.
PS: Na koniec, tak ako som sľúbil, oslovíme môjho exkolegu, ktorý považuje moje blogy blbé a tým za blbého aj mňa.
„Priateľu, ak by moje blogy označili za blbé napríklad Peter Bardy, Arpád Soltész, Milan Šimečka, Marek Vagovič, Matúš Kostolný, alebo Martin Hanus, spustím plecia a zahanbene sa môj zrak oprie o špičky mojich topánok. Ak ich ale kritizuje rozvrkočený chlapík, ktorý nedokáže spojiť dve kocky domina, laptop používa akurát tak ako podložku na rezanie slaniny a cibule, je to to isté, ako keď maník večer na gauči s fľaškovým pivom v ruke povie, že aj on by zabehol sto metrov za 9,58 s ako ten čierny borec, len už je tma a keď pozerá Tour de France, je presvedčený, že ak by mal lepší bicykel dokázal by to lepšie, ako tí pičusi, veď keď bol mladý, jazdil na bicykli do vedľajšej dediny za frajerkou. Ak budeš nabudúce kritizovať káru, na ktorej sa vozí tvoj sused, ukáž najprv svoju, ak sa budeš smiať z niekoho baby, ukáž že máš lepšiu a ak budeš kritizovať niekoho blogy, stačí sadnúť za počítač a dokázať, že to vieš lepšie. Že sa ti moje blogy nepáčia ? Mne sa tiež nepáči kopa vecí na kope ľuďoch a nepchám im to do hláv, prirodzene okrem politikov. Nepleť do toho žiadneho Daniša a napíš článok, ktorý si prečíta viac ako 40 000 ľudí. Ja takých článkov mám niekoľko a každý som písal niekoľko hodín. Dokáž že si borec aj za počítačom a nie len v posilke“.
