....pozrieme sa na strastotrpca, teda bežného Rusa.
Dôvod je prostý, niektorí slovenskí politici ma presviedčajú, že je to môj brat, čo odvodzujú od predstavy a konštruktu slavianofilstva, ktoré ja považujem za fikciu a teda všetky návrhy na súrodenecký vzťah odmietam a to kvôli povahovým vlastnostiam tohto na jednej strane mučeníka, na druhej strane agresívneho vlastenca.
Bežný Rus, ktorý je súčasťou amorfnej, submisívnej a zmanipulovanej spoločnosti trpí mnohými paradoxmi. Na jednej strane nenávidí štátnu moc, na strane druhej sa patologicky bojí jej zmeny. Až 90 % Rusov trpí komplexom obeti a syndrómom naučenej bezmocnosti, verí že na ňom nezáleží - vždy to tak bolo, na druhej strane je neznášanlivý ku všetkému čo je iné. Neváha ponižovať nielen menšiny – národnostné ( aj vyvražďovať ), politické a sexuálne, ale úplne všetkých, ktorí sú slabší. Nenávidia byrokraciu a vládu, ale podporujú totálne zasahovanie štátu do všetkých oblastí života. Boja sa polície, ale chcú väčšiu policajnú kontrolu v zemi. Vnímajú nespravodlivosť, ale neznášajú bojovníkov za ľudské práva.
Ak si teda mám vybrať súrodenca z krajiny, kde všadeprítomná hysterická agitácia, ale aj historické hendikepy vyrobili z človeka tvora zo sklonenou hlavou, pre ktorého je prirodzené pokorné lezenie po kolenách a bozkávanie rúk vrchnosti na jednej strane a ktorý na strane druhej vyvražďuje, alebo minimálne súhlasí s vyvražďovaním Ukrajincov, to radšej zostanem bez súrodenca.
Bridí sa mi totiž paradox – ďakujem Bohu, že aspoň žijem a pritom násilne beriem život inému národu, ktorý neváham vyvražďovať, vrátane žien a malých detí.
