.....ktorý mi umožnil vrátiť sa o päťdesiat rokov späť, do sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy som drel lavice základky v mojej rodnej obci, prirodzene strediskovej.
Každoročné prvomájové sprievody nás bezpečne previedli obdobím puberty a hlasné a prirodzene povinné dožadovanie sa mieru sa tiahlo našimi životmi ako červená niť, kto zjapal že chce mier najhlasnejšie, stal sa predsedom triedy, kto dokázal urobiť najkrajšiu nástenku o mieri, bol kultúrny referent. Ja, aj keď som bol tiež presvedčený, že kapitalisti sa pripravujú na rozpútanie tretej svetovej vojny a preto som bol adekvátne dostrašený, dotiahol som to len na športového referenta, lebo logika môjho prístupu bola taká, že mier je potrebné chrániť aj na futbalovom ihrisku. Začiatkom osemdesiatych rokov som nastúpil na gymnázium, zomrel Brežnev a imperialistickí vojnoví štváči sa stále nemali k činu. Na prvomájových pochodoch v okresnom meste, s trepetálkou v ruke, som si už v prvom ročníku pred tribúnou plnou okresných kariérnych komoušov začínal pripadať ako debil a prestalo mi to byť jedno. Uvedomil som si, aký prázdny je život človeka, ktorý sa živí ako kariérny komunista, že strašenie vojnou funguje preto, lebo dostrašený človek sa dá ľahko ovládať. Strašenie však fungovalo podľa toho, v akej riti sveta sa vaša existencia nachádzala a keďže moja existencia sa nachádzala v absolútnej riti – v socialistickom štáte pod absolútnou kontrolou ZSSR, všetci sa báli peršingov, ktoré nám opisovali komunistické denníky, vždy doplnené o nejakú peknú fotku smrtky. Už ku koncu štúdia na gymnáziu som vedel, že tým komunistom dočista jebe ( písal sa rok 1984 ) a keďže som sa tým nejako netajil, komunistická spoločnosť ma veľmi správne izolovala na dva roky od vysokoškolského sveta a ďalšie krásne okamihy v živote som netrávil vo vysokoškolských laviciach, ale v lese s motorovou pílou v ruke. Keďže som sa s týmto stavom odmietol vyrovnať a komunista strácal pomaly dych, po dvoch rokoch bez toho, aby som musel vstúpiť do komunistického hovna, som sa na VŠ dostal, ale komunisti boli parchanti odolní a držali sa pri moci až do novembra 89. So súdruhov profesorov sa cez noc stali páni odborníci, z niektorých sociálni demokrati, snažili sa predstierať, že komoušmi nikdy neboli, niektorí sa nehanbili vytiahnuť z almary po babičke bibliu a v ruke s ňou predvádzať svoju šišku na námestí. Nedali sme im zožrať, že sú odpadom novej spoločnosti a kreténmi navrch, dokonca sme za niečo odporné označili aj lustračný zákon a v ďalších rokoch sme za to kruto zaplatili.
Ja vo svojej naivnej predstave som bol presvedčený, že obrí problém máme za sebou a že strašenie vojnou sebezvanými mierozvescami už nikdy nebudem počuť, či naživo, či z monitora. Neuvedomil som si, že kariérni komouši budú mať kariérne komoušťatá s rovnakou DNA, že mnohí agenti ŠTB plynule prešli do SIS a KGB pod novým názvom nebude chcieť prísť o svojho rusofilného zákazníka.
Nebudeme plytvať časom, mávnutím čarovného prútika sa prenesieme do dnešných dní a okrem toho, že mnohí z nás sa stali čestnými členmi v klube slovenských tlsťochov, pretože nám zachutili krémeše a pribudli nám mišelínky okolo pása, sa toho až tak veľa nezmenilo. Z tribún znova počúvame komunistické heslá , ktorými nás nás znova straší vojnou normalizačný komouš Robert Fico, komouštiatko Erik Kaliňák, akademický Ikarus Ľuboš Blaha, či tučný Edo – Eduard Chmelár, na hroby padlých vojakov počas druhej svetovej vojny kladú vence hlinkovi pokračovatelia Uhrík, Suja, či samotný Kotleba. Fico si vôbec nemusí písať prejavy, nájde si prejavy Gustáva Husáka, či Vasila Biľaka z niektorých zjazdov KSČ a použije magickú kombináciu tlačidiel Ctrl+C a Ctrl+V. Doba a naša posratosť mu túto vymoženosť priniesli ako na striebornom podnose. Nebojme sa priznať, že genocída na Ukrajine vyhovuje práve Robertovi Ficovi, jednak má ďalší dôvod na naše strašenie, jednak sa može chrapúňsky stavať do pozície mierotvorcu.
Modus operandi zostal aj po päťdesiatych rokov ten istý – vyvolávať strach, z vojny na Ukrajine, z migrantov, z LGBTI ľudí, tentoraz kapitalisti podporujú vzájomné zabíjanie Slovanov. Strašenie znova zafungovalo, pretože keď je človek dostatočne dostrašený, ľahšie sa ovláda a preto sme si znova, tentokrát dobrovoľne radšej ako vojnu, zvolili totalitu.
Znova, aj po tridsiatich rokoch a to už po niekoľký krát sme prijali od komoušov, ich potomkov, ľudákov a neonacistov, ktorí sa znova dostali na samotný vrchol degradáciu jazyka, čo je jeden zo symptómov demoralizovanej spoločnosti a je najlepším prostriedkom manipulácie s ľuďmi. Úplne sme rezignovali na spätnú väzbu medzi chovaním politikov a našou reakciou na toto ich chovanie, na ich lži.
Ako sa s tým vyrovnáme, keďže rodiaci sa nedemokratický systém bude musieť prinášať stále viac a viac represie ? Dokážeme zostať aspoň vnútorne, v našich mysliach slobodní ? S nehranou skromnosťou odpovedám, že neviem či sa s tým vôbec chceme vyrovnať, či na tom chceme vôbec niečo zmeniť.
Viem, že z tohto článku sa nestane bestseller, chcel som sa len podeliť s vami so svojou bezmocnosťou. Počúvaním ľudí, ktorí dosahujú svoje politické ciele klamstvami, bludmi a konšpiráciami som si svoj návrat do detstva nepredstavoval.
