Nie, ani na EÚ, ani na NATO sa nemožno spoliehať, že nás tieto štruktúry ochránia pred nebezpečím z vlastných radov, pred tými, ktorí chcú obrátiť kormidlo smerom k divokému Východu.
Je znepokojujúce, že ten ktorý predstavuje najnebezpečnejšiu hrozbu pre náš štát sedí na jeho samom vrchole a dostal sa tam cestou demokratických volieb, ako kedysi nacisti v Nemecku, či fašisti v Taliansku. Ja v tejto chvíli už neviem posúdiť, či táto hrozba sa volá len Robert Fico, alebo tento dedič starých komunistických rozprávok je už len nástrojom v rukách ešte horšieho temna – sekty vytvorenej okolo otca a syna gašparovcov a samotný Robert Fico prevzal už len rolu folklórnej atrakcie pre turistov. Každopádne konajú v dojemnej zhode zničiť demokratický systém, právny štát, umlčať slobodu slova, zdiskreditovať našu dôveryhodnosť v očiach spojencov, čo sa im do značnej miery darí.
Od pokusu o vraždu je u Roberta Fica pozoruhodná absolútna absencia svedomia, sebakontroly a zodpovednosti. Až s perverznou škodoradosťou ustavične spoločnosť rozoštváva a za každú cenu upútava pozornosť na seba, keď to nejde inak, tak stupňujúcimi nehoráznosťami a ostudami, najlepšie medzinárodnými. Toto sa samozrejme muselo podpísať na všetkých, či na Robertovi Ficovi, alebo na celkovej morálnej klíme spoločnosti. Nie je nutné zaoberať sa otázkou, koľko percent ľudí dokáže dešifrovať, koľko lží vypustí z úst Robert Fico, keď sa touto otázkou nezaoberá ani samotný Fico. V tomto štádiu intelektuálnej sebakastrácie odpoveď na túto otázku už nie je podstatná, vyvracaním jeho primitívnych príbehov „ o zlom Šimečkovi, fašistickej Ukrajine, hrdlorezoch z Gruzínska „ by sme sa len stále viac a viac ponárali do sveta toho človeka bez morálky a podľa všetkého už aj bez zdravého rozumu a pred Ukrajincami, Gruzíncami a Čechmi by sme aj tak nedokázali zmyť zo seba hanbu za toto Zlo bez dna. A je tiež úplne jedno, či hovoríme o samotnom Ficovi, alebo aj o jeho charakterových súrodencoch – Blahovi, Dankovi, Tarabovi, Šutaj Eštokovi, či gašparovcoch. Je to jedno ghetto, jedno barbarstvo, jedno bezmyšlienkovité prezentovanie „dôkazov“ v podobe fotografií starých niekoľko rokov, jedna uniformná jednota smeráckeho kasárenského dvora, teda jedno zlo.
Je až komické čítať, ako niektorí z nás hľadajú za každým Ficovým krokom hlbokú sofistikovanosť. Nikdy nemal strategické myslenie, ale len prasaciu vypočítavosť, či dobré inštinkty. Tentoraz už len pobehuje, odpisuje od Orbána , skúša čo by mohlo zafungovať a ….. robí chyby. Za Mareka Maďariča by nikdy neurobil tak nepremyslené kroky, ako bolo odvolanie Michala Šimečku z postu podpredsedu zákonodarného zboru, nevznikla by zúfalá rozprávka o štátnom prevrate, ktorými témami síce na jednej strane ovládol ihrisko, nastolil témy na ktoré spoločnosť reaguje, na druhej strane ale zaktivizoval nielen obranné inštinkty až vzdor občianskej spoločnosti , ale aj svedomie niektorých koaličných poslancov.
Robert Fico nie je Viktor Orbán, snaží sa ho síce napodobňovať, kopírovať jeho kroky, ale vždy zostane len jeho nepodarenou kópiou. Orbán vždy prinesie z Bruselu nejaké sladkosti , ktoré vyťaží z každého jedného hlasovania, podhodí ich svojim voličom, ktorí ho potom majú za hrdinu. A má na rozdiel od Fica ešte niečo, rozprávku o resuscitácii Veľkého Uhorska, alebo Veľkého Maďarska ak chcete, ktoré vydáva za ideológiu a ktorej verí väčšina Maďarov. Fico má len strach z áreštu a z toho vyplýva len jeden cieľ – udržať sa pri moci za každú cenu. Tým nechcem povedať, že Fico je menej nebezpečný ako Obán, práve jeho zatemnenie mozgu môže znamenať opak, najmä v súvislosti s tuposťou Šutaj Eštoka, chalaniskom s kerkou a vidličkou, ktorá mala skončiť v čele Roberta Kaliňáka a absolútnym ovládnutím bezpečnostných zložiek.
Čo nám pomôže odvrátiť sebezáhubný mechanizmus, ktorý sme zaktivizovali parlamentnými voľbami ? Angažovaním sa v občianskej spoločnosti akoukoľvek formou – v ekologických snahách, pri sociálnej pomoci utečencom, bezdomovcom, ale hlavne svojou prítomnosťou na námestiach. Len slušné vyjadrenie nesúhlasu s červenohnedou diktatúrou bez strachu z následkov nám umožní znova a znova prežívať našu skúsenosť z novembra 89, keď sme sa po prvý krát cítili naozaj slobodní, pretože máme právo vyjadriť svoj názor, umožní nám znova nehanbiť sa za svoje slzy. Po viac ako 34. rokoch stojíme znova na námestiach nie preto, lebo na to máme právo ( ako si to dopletol Šutaj Eštok ), ale preto, že nás dedičstvo Novembra 89 zaväzuje uchrániť podstatné rysy ľudskosti a ľudskej vzájomnosti, ako sú sloboda, vzájomná úcta, empatia, solidarita. Stojíme tam preto, lebo nechceme žiť vo svete klamstiev, lží, konšpirácií, vo svete bezohľadného ficovského individualizmu, či smeráckeho narcizmu a už vôbec nie v ruských krvavých močariskách.
Nie som vyznávačom naivnej viery, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, čo si budeme klamať, výsledok závisí od tých, pre ktorých je blízkosť moci od regionálnej úrovne po tú najvyššiu oveľa dôležitejšia ako hodnoty o ktorých v tomto článku točím od začiatku. Mnohí z nich, alebo ich najbližší z tohto marazmu v ktorom žijeme čerpajú benefity v rôznej podobe, od tých sa prirodzene nedá očakávať snaha o zmenu, ale občianska ľahostajnosť, či strach zo straty týchto benefitov.
Ak ste sa prehrýzli celým článkom jedného pisálka až na záver, mám pre vás odmenu, Pascalovu vetu, ku ktorej nemám čo dodať. Venujem ju hlavne nerozhodnutým, tým ktorí váhajú, či na to námestie prísť, alebo nie. „Je dosť svetla pre toho, kto chce veriť, a dosť tmy pre toho, kto nechce“. Jeden pisálek, ktorý vás už niekoľko rokov zabáva svojimi blogmi si už vybral. Príďte a možno pocítite tiež hlboké dojatie a zistíte, že ste doteraz samého seba vnímali len veľmi povrchne.
