...... pri hľadaní odpovede na otázku položenú v nadpise článku je rozumné uprieť svoj pohľad na začiatok deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia mala jedna, jediná politická strana vo svojom programe samostatný slovenský štát, strana, bola to SNS, vtedy preferenčne absolútne nepodstatný politický subjekt.
Napriek tomu vo vile Tugendhad Václav Klaus a Vladimír Mečiar, bez toho aby sa v referende opýtali občanov na ich názor , rozhodli o rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty. Vlastne o tom rozhodol Václav Klaus, pretože od samého počiatku viedol rozhovory s mentálne a intelektuálne zaostávajúcim Mečiarom týmto smerom. A tak sa Vladimír Mečiar stal otcom slovenskej štátnosti, ale až potom, čo mu Václav Klaus dal jasne najavo, že jednou rukou sa tlieskať nedá. A tak sme začali budovať štát, ktorý sme na začiatku vlastne ani nechceli a tak sa k nemu aj tridsať rokov správame. Vladimír Mečiar zabudoval do základov štátu všetko to najhoršie, čo bolo typické pre neho samotného. So svojimi intrigánskymi zručnosťami vybudoval kastový systém a do roku 1998 nás dostal na pokraj civilizačnej priepasti, stali sme sa čiernou dierou Európy.
Dve vlády Mikuláša Dzurindu vytvorili podmienky na vstup do OECD, EÚ, NATO a na zavedenie eura. Zároveň však vygenerovali množstvo korupčných káuz, robili teda správne veci aj nesprávnym spôsobom, nedokázali vládnuť a robiť potrebné reformy bez toho aby vybudovali aj morálne, právne a politické prostredie. Dzurinda a spol. postavili Slovensko ekonomicky na nohy, ale nedokázali ( alebo ani nechceli ) ubrániť verejný priestor od kliatby Vladimíra Mečiara.
V roku 2006 sa k moci dostáva módny mysliteľ Róbert Fico. Prečo módny mysliteľ ? Pretože je práve tým, čo mu najviac vynáša, čo letí, čo je v móde. Za štyri roky vyžral plný stôl, ktorý mu zanechal Dzurinda a zastavil všetky reformy.
V roku 2010 nástupom vlády Ivety Radičovej, na chvíľu vznikol dojem, že si vlastnú štátnosť zaslúžime, začali sme budovať štát založený na vláde práva, pluralite politických strán a slobodnej súťaže medzi nimi, štát ktorý rešpektuje osobné práva a slobody.
V roku 2012 sme na všetky tieto hodnoty definitívne abdikovali v prospech neoboľševika Róberta Fica. Jeho dve vlády do roku 2020 by sa dali vybaviť konštatovaním, že kastový systém Vladimíra Mečiara bol prepracovaný do dokonalosti a došlo k únosu štátu úplne v každej oblasti.
Antikorupčný sentiment zneužil hodnotovo vyprázdnený sociopat Igor Matovič, aby počas posledných troch rokov úplne zdiskreditoval reformné prostredie a bolo by ukážkou opustenia logiky venovať mu v tomto texte čo i len jeden ďalší riadok .Naše problémy však dosiahli vrchol, ale schopnosť riešiť ich nerástla.
A ako sme sa za posledných tridsať rokov teda zmenili my, občania ? Mnohí z nás nadobudli presvedčenie, že slobodné zriadenie, liberálna demokracia nie je dobrým miestom na život, dokonca je najhorším miestom na svete. Kvalitu našich životov meriame primárne spotrebou a čo je najhoršie, abdikovali sme na postavenie aktívneho občana v prospech infantilného konzumenta. Dopyt po extrémnych riešeniach nebezpečne stúpa, spoločnosť je úplne fragmentovaná na skupiny , ktoré sa vo svojej depresívnej psychóze, zahltené vlastnými problémami urážajú sa navzájom na sociálnych sieťach, aby si vybili svoj nahromadený hnev. Stali sa z nás síce apatické, ale vzájomne agresívne davy, ktoré sa snažia mobilizovať politickí spasitelia.
Blížia sa predčasné parlamentné voľby, všetko nasvedčuje tomu, že máme poslednú šancu dokázať, že si svoju štátnosť a život v slobodnej spoločnosti zaslúžime. Začnime tým, že si každý z nás odpovie na otázku – máme na svoj vlastný štát pre všetkých, alebo máme len na nových a nových záchrancov, z ktorých sa nakoniec vždy stanú spolupáchatelia ?
