Dobrá rada nad zlato

Išiel som si z jedného z mestských cintorínov, na ktorom som si bol uctiť pamiatku svokra, ktorého povolal Pán presne pred rokom. Využil som na to prvú hodinku z dvoch - svojej dopo vychádzky v rámci práceneschopnosti. Idúc z miesta piety som využil fakt, že poblíž je základňa našich krajských úradníkov a tak som vstúpil ja - najmenší z maličkých - do "bieleho domu" a z orientačnej tabule som zvedel, že mocní školskí úradníci úradujú na V. poschodí. S primeranou pokorou som vystúpil z kabínky výťahu a so zatajeným dychom som sa ocitol prvýkrát v živote v priestoroch krajského odboru školstva. V čítaní vizitiek na zatvorených dverách pracujúcich úradníkov ma vyrušil hlboký hlas, ako sa neskôr ukázalo, samého lára, teda vedúceho odboru. Zostal som uveličený - v druhej minúte pohybu v priestore pre vyvolených a hneď tvárou v tvár najmocnejšiemu. V tej chvíli i pri vzájomnom predstavovaní a jeho ochote poradiť mi, hoci som mu povedal, že som iba učiteľom ZŠ som si pripadal ako v raji... Postupne však prišlo vytriezvenie a nastúpila sivá každodenná realita... Signalizovala to aj skutočnosť, že celý, vyše desaťminútový rozhovor sa odohral na pomerne skľučujúco pôsobiacej chodbe za šera, hoci vonku bolo slnečno... Bývalý lesák nemal o pedagogickom takte ani potuchy. Napriek môjmu krívaniu a šedinám šesťdesiatnika - ma nepozval do otvorených dverí svojej verejnej zašivárne. Možno predvídavo preto, aby som neopísal aj jej komfort a zbytočne vynaložené finančné prostriedky naň - keď ja - jeho starší kolega som ním bol vypoklonkovaný a vybavený na chodbe odboru! Neuveriteľná arogancia úradnícko-lesníckej papierovej hlavy, Nikdy si pre vlastný primitivizmus a opitosť mocou a súčasným postavením nepripustí, že aj my s manželkou-učiteľkou sme daňovými poplatníkmi, poctivo platíme desaťročia dane a máme plné právo na stoličku a slušný dialóg v kancelárii vedúceho. Do jeho komnaty ma nepreniesli ani v rozhovore mnou uvedené fakty, že mám vyše 60 rokov, že kontinuálne pracujem v malom školstve 36 rokov, že mám 4 vysoké školy a osem-aprobáciu, dokonca že som bývalý inšpektor-metodik s 5 ročnou praxou. Nič nezabralo na postup do ďalšieho kola z nepohody chodby odboru školstva. Odboru, ktoré bolo aj mojím pracoviskom vyše 5 rokov, lež v susednom regióne. No nikdy by som si nebol takú hanbu na seba uvalil ako tento podarený vedúci odboru. Radami ma dobre "posilnil!, teda zdeptal, a navyše mi pribalil informáciu, že ani v strednom školstve niet voľných učiteľských miest, že počet žiakov neustále klesá - všeobecne známe banálne fakty, ktoré pozná každý pedagóg. Aj jeho ostatné rady a odporúčania boli prešpikované pedagogickým pesimizmom. Cítil som sa ako štvanec a v duchu som banoval, že som sem vôbec zašiel na sklonku svojej kariéry, keď som sa pod takom neprajných udalostí komplexne zrútil, ako o tom včera písala p. redaktorka Harkotová na serveri Centrum.sk/ Aktuality. Bol som zo zážitku s ním taký znechutený, že som pri ceste z úradu už vôbec nemyslel na výťah a radšej som si dal zdĺhavejší zostup po schodoch, aby som vonku nadobudol aký taký optimizmus a vis vitalis. Boh ochraňuj slovenských pedagógov malého školstva od takých vedúcich. Ak toto mal byť osobný príklad najvyššieho školského úradníka, bývalého kolegu - učiteľa - v zmysle platnej legislatívy zákona o verejnej službe a mnou opísaný dialóg na chodbe ako s občanom, ktorý zablúdi na odbor školstva nedopatrením, tak potom o morálnych vzoroch a reálnej reforme školstva budeme ešte dlho, predlho iba snívať. . Verím, že ak by som sa po podarenom dialógu legitimoval ako - nový ústredný školský inšpektor skúmajúci dialógy školských úradníkov s pedagógmi, karta by sa radikálne obrátila v môj prospech! Možno by stratil spánok, minimálne do prečítania si inšpekčnej správy z vizitácie!? Nuž keby,... Takto si pokojne a veselo vládne ďalej....Iv Oli -práceneschopný resp. dnes iba -neschopný učiteľ SR