Prvé štyri roky som vyrastal u starých rodičov v Nižných Slovinkách na Spiši Tu som sa naučil ako štvorročný i plávať.
Boli sme so starkým pri hati "pri šubru." Dopoludnia som plával v plávacom kole, do ktorého som sa naučil skákať rybičky. Popoludní ma začali mladíci z brehu provokovať. "Chudý - halbokého!" Mal som skočiť do časti pre dospelých, do plávacieho kola. Hodil som si ho. A skočil. Mimo kolesa! Keď ma vytiahli. dedo už mal dole nohavice, aby ma zachránil... Na druhý deň som sa pre istotu naučil plávať. A bolo po riziku.
Po štyroch rokoch som zamieril do tamojšej materskej škôlky. Na Medzinárodný deň žien som vystupoval v krompašskom miestnom rozhlase. S piesňou "Letí, letí pesnička", k mamke zaletí !" Žal som po meste zaslúžený úspech.
Prvákom som bol v triede maminej sestry- krstnej Gity. Prvú poznámku som doniesol za sťahovanie punčoch spolužiačke Vlaste Nevečeralovej - hrobárovej dcére.
V zime sme chodievali na šmýkačky na blízky Slovinský potok. Mal som 60 kíl živej váhy, a tak sa ľad podo mnou na potoku preboril. Na šťastie tu bola školská aktovka, ktorá sa zachytila o prielubu ľadu potoka a isto-iste mi zachránila život...
