Ulička je úzka, štvrť je plná malých obchodíkov s tovarom všetkého druhu, na jednej strane je hŕba cementu, z ktorej si podchvíľou niekto zoberie za fúrik na blízku stavbu. Malý priestor si delia chodci, autá, rikše, motorky, občas pes alebo krava. Vchod do areálu školy je nenápadný, celkom malá bránka zasadená do nízkeho múru. Nápisy sú v jazyku tamil, takže vchod spoznáte iba podľa množstva detí, ktoré sa lúčia s rodičmi. Ako jeden z mála sa priveziem v taxíku, v rozhrkanom autíčku Tata Indica.
Vystúpim z auta a pozdravím sa s vrátnikom. Na hrudi má nápis "security", ale uniforma by pokojne mohla byť aj z požičovne. Pochybujem, že tento deduško by dokázal potenciálneho kriminálnika zastaviť. Vchádzam. V areáli sa víri prach, deti behajú bosé po prašnom podloží alebo len tak sedia na zemi a rozprávajú sa so spolužiakmi, čakajú na začiatok školského dňa.
- Good morning, sir! - zdraví ma dievčatko v červenej uniforme.
- Good afternoon, sir! - pristaví sa druhé.
Pozrú sa na seba a nie sú si isté, či 9 AM je morning alebo afternoon. Vystierajú ku mne ruky a tľapneme si spolu high five.
- Good morning, Madhya. Good morning, Ashya. - Odbehnú za svojimi kamarátkami a ja sa môžem pohnúť ďalej k mojej dnešnej triede.
- Sir, sir! - počujem, ako sa ku mne blížia nejakí chlapci. Sú to moji študenti Parwaz a Ahmadu, jedni z tých, ktorí majú dobrú angličtinu, lepšiu, ako som mal ja v ich veku.
- Sir, today, you will be in our class?
- Hi Parwaz, no, not today. Today, I will be in Daff-miss's class. I will be with you on Wednesday. -Podáme si ešte ruky a chlapci odbehnú rozhlásiť môj rozvrh medzi svojimi spolužiakmi, ktorí už čakajú nastúpení na školskom dvore, pripravení vypočuť si hymnu a príhovor riaditeľky školy.
Uprostred príhovoru sa spýtam mojej kolegyne Daffodil z Teach for India, o čom hovorí riaditeľka. Bohužiaľ, ani ona nerozumie až tak dobre jazyku tamil, takže mi ostáva dúfať, že na mňa v tom príhovore riaditeľka nenadáva. Daffodil mi ale potvrdzuje, že príhovor je každý deň minimálne 10 minút a vždy o niečom inom. Obaja vyjadrujeme obdiv nad riaditeľkinými rečníckymi schopnosťami. Príhovor sa končí a deti sa rozídu do tried. Nasledujem ich hore schodmi. Zdraví ma školník a usmeje sa na mňa zubami červenými od celoživotného žutia betelu. Steny sú zájdené a na mnohých miestach plesnivé, výsledok ohromných povodní z roku 2015, kedy bola celá štvrť niekoľko dní pod vodou do výšky druhého poschodia. Neskôr som sa dozvedel, že štvrť je pod vodou každý rok asi týždeň na prelome októbra a novembra, ale nie až tak hlboko pod vodou. Vojdeme do triedy, dvere necháme otvorené, ako všetky ostatné triedy. Nasleduje modlitba. Modlíme sa k bohu - každý k tomu svojmu, v duchu. Moslimovia k Allahovi, kresťania ku Kristovi a hinduisti k tomu, ktorého majú najradšej (väčšinou Shiva alebo Ganesh). Nahlas ale všetci boha poprosíme, aby nám pomohol sa dnes čo najviac naučiť a pekne sa k sebe správať.
Deti si posadajú na zem, otvoria svoju jedinú učebnicu a pozrú sa na svoju učiteľku Daffodil. Prichádza hodina matematiky. Asi o hodinu príde moja chvíľa a deťom porozprávam čo-to o Slovensku.
------------------------------------------------------------------------------------
Do mesta Chennai som sa dostal ako prvý dobrovoľník v novom projekte, ktorý spolu rozbiehajú organizácie Aiesec a Teach for India. Tú prvú, ktorej som dlhoročným fanúšikom a členom združenia absolventov, môžete poznať z viacerých univerzít. Jej hlavnou náplňou je organizácia dobrovoľníckych a profesionálnych stáží pre študentov v približne 120 krajinách sveta. Tá druhá je indickou verziou Teach for Slovakia, člen medzinárodnej siete Teach for All. Jej poslaním je najímať špičkových absolventov vysokých škôl a zamestnávať ch ako učiteľov vo verejných školách v problémových lokalitách. Ak všetko dobre pôjde, čoskoro by sme tu mohli mať viacerých dobrovoľníkov z rôznych kútov sveta.
