Devlin vs. Hart
4. septembra 1957 bola vo Veľkej Británii zverejnená správa tzv. Wolfendenovej komisie, ustanovenej v roku 1954 ako špeciálny výbor pre homosexuálne priestupky a prostitúciu. Ku koncu tohto roka bolo za homosexualitu v Británii väznených 1069 mužov. Výsledkom záverečnej správy komisie bolo odporúčanie dekriminalizovať konsenzuálny homosexuálny styk dospelých. Argument pre toto odporúčanie bol striktne liberálny : „Podľa nášho názoru nie je funkciou práva aby intervenovalo do súkromného života občanov alebo aby si vynucovalo určitý partikulárny spôsob života“.
Na správu komisie s rozhorčením zareagoval ctihodný člen Snemovne lordov, konzervatívec a odborník na trestné právo lord Patrick Devlin. Devlin odmietal oddelenie trestnosti od toho čo je hriešne a zdôrazňoval, že morálka je neoddeliteľnou súčasťou náboženstva a ako taká nemôže byť platná inak ako na základe náboženského systému, ku ktorému spoločnosť kultúrne patrí. Anglické právo je v Devlinovom poňatí vlastne vyjadrením morálky západného, kresťanského náboženského systému. Útok na morálku je teda útokom na právo, na kultúru spoločnosti a tým i na spoločnosť samú. Devlinovo verejné chápanie morálky ako „tmelu“ spoločnosti je zlúčiteľné s individuálnou slobodou jednotlivca len dovtedy, kým je táto sloboda konzistentná s integračným tmelom spoločnosti a pokiaľ by chcela tento tmel narušiť, spoločnosť musí brániť kresťanskú morálku právnymi prostriedkami a silou verejnej moci.
Hodenú rukavicu právneho moralizmu zdvihol liberál a ikona anglosaského právneho pozitivizmu Herbert Lionel Adolphus Hart. Hartov hlavný argument smeroval k tomu, že Devlin nerozlišuje medzi konvenčnou a partikulárnou morálkou a stotožňuje partikulárnu morálku so spoločnosťou. Povedané Hartovými slovami : „Zdá sa, že sa (Devlin) posúva od prijateľného tvrdenia, že určitá aktuálna morálka je podstatná pre existenciu každej spoločnosti, k neprijateľnému tvrdeniu, že spoločnosť je totožná so svojou morálkou, ktorá je daná v každom momente jej dejín, takže zmena v jej morálke sa rovná deštrukcii spoločnosti. ... Posledné tvrdenie je však absurdné. Prísne vzaté, zabránilo by nám povedať, že morálka určitej spoločnosti sa zmenila a donútilo by nás namiesto toho tvrdiť, že jedna spoločnosť zmizla a jej miesto zaujala spoločnosť iná.“[1] „Cementovanie“ partikulárneho – v tomto prípade kresťanského - morálneho systému prostredníctvom práva a jeho vynucovania znemožňuje akýkoľvek morálny vývoj spoločnosti a vedie k absurdnému záveru, že akákoľvek odchýlka od vynucovaného systému spôsobuje zánik spoločnosti. Devlinovský moralistický prístup je daný nesprávnou inferenciou od tvrdenia, že spoločnosť potrebuje (nejakú) morálku k záveru, že potrebuje práve a len takúto (kresťanskú) morálku, pretože ju aktuálne stelesňuje[2]. Hartov argument pritom nie je liberálny ale morálne pluralistický – netvrdí, že spoločenská morálka má byť vybudovaná na liberálnych hodnotách, len poukazuje na to, že nie je reálne snažiť sa právnymi prostriedkami konzervovať spoločenské prostredie určitou partikulárnou morálkou, čo platí tak pre morálku konzervatívcov, ako i pre morálku liberálov.
Sabina a pochod vpred a vzad.
Maliarka Sabina, hrdinka Kunderovho románu Nesnesitelná lehkost bytí, dostáva od svojich priateľov potom, ako v Paríži predčasne opustila protest proti sovietskej okupácii Československa otázku, či odmieta bojovať proti okupácii svojej krajiny. Sabina na túto otázku nevie odpovedať, vie len to, že za komunizmom, fašizmom, všetkými okupáciami a inváziami sa skrýva základnejšie a všeobecnejšie zlo, obrazom toho zla je pre Sabinu pochodujúci sprievod ľudí, ktorí vztyčujú ruky a kričia unisono rovnaké slabiky.
To zlo, ktoré Sabina v románe pomenuje až neskôr, je morálny gýč a z neho vychádzajúci moralizmus. Prameňom morálneho gýča je kategorický súhlas s bytím a gýč je absolútnym popretím hovna; gýč vytesňuje zo svojej perspektívy všetko čo je neprijateľné vzhľadom na ním zastupovaný súbor hodnôt. Kundera si všíma, že v dôsledku rôznych názorov na základ bytia sú morálne gýče rôzne: katolícky, protestantský, židovský, komunistický, fašistický, demokratický, feministický, európsky, americký, nacionálny, internacionálny. Tým sa zoznam zďaleka nevyčerpáva a ku všetkým týmto gýčom je potrebné pridať aj iné politické gýče, z nich v súčasnosti najpopulárnejšie sú gýč konzervatívny, liberálny a ľudskoprávny.
Otec normativizmu, skalopevne presvedčený demokrat a azda najväčší právny teoretik 20. storočia Hans Kelsen si vo svojej eseji z roku 1948 nazvanej „Absolutizmus a relativizmus vo filozofii a politike“ všíma nadmieru zaujímavú paralelu. Drvivá väčšina všetkých totalitárnych politických zriadení filozoficky vychádza z absolutistických pozícií; v princípe u každej z nich nájdeme v tej či onej forme názor, že existuje absolútna realita, to jest realita existujúca nezávisle na ľudskom poznaní. Jej existencia je teda objektívna a neobmedzená v priestore a čase, ktorým je obmedzené ľudské poznanie. Politický relativizmus vychádza z princípov relativizmu filozofického; obhajuje doktrínu, že realita existuje len v rámci ľudského poznania, a že objekt poznania, realita, je relatívna vo vzťahu k poznávajúcemu subjektu. Absolútno, kantovská „vec o sebe“, je mimo dosahu ľudskej skúsenosti, neprístupné ľudskému poznaniu a preto nepoznateľné.[3]
Totalitárne politické ideológie potom „pravú“ absolútnu realitu len „odhaľujú“ a kormidlujú spoločnosť smerom k súladu s hodnotami tohto absolútneho imaginárneho sveta. Relativistické politické ideológie (nebojme sa toho slova) sa - poznajúc, že absolútno je nepoznateľné – snažia o dosiahnutie relatívneho kompromisu medzi súperiacimi politickými gýčami tak, aby sa aspoň podstatná časť z nich mohla v danom politickom systéme realizovať a systém tak nestratil svoju legitimitu.
Vráťme sa ale na chvíľu k Sabine a jej obrazu morálneho gýča. Sprievod ľudí, ktorí vztyčujú ruky a kričia unisono rovnaké slabiky je oddávna spojený s presadzovaním požiadaviek vyplývajúcich z hodnôt účastníkov alebo organizátorov pochodu. V princípe každý pochod za niečo a proti niečomu je výrazom toho či onoho morálneho gýča; morálnemu gýču je totiž temer nemožné uniknúť. A tak nám pochoduje za život (rozumej do narodenia, potom už to nikoho nezaujíma) v Košiciach pochodujú desiatky tisíc konzervatívnych moralistov a v Bratislave sa niekoľko tisíc liberálov premáva pod dúhovou zástavou.
Presadzovanie požiadaviek niektorého z gýčov môžeme nazvať moralizmom, ak zároveň upiera konkurenčným koncepciám morálky možnosť realizácie v praxi. Ak sa tak deje presadzovaním požiadaviek partikulárnej morálky prostredníctvom práva, jedná sa o právny moralizmus.
Na opačnej strane barikády stojí morálny pluralizmus, vychádzajúci z rešpektovania fenoménu tzv. rozumnej nezhody. V etickej argumentácii sa totiž až príliš často stretávajú racionálne odôvodnené argumenty, ktoré však ústia do protichodných záverov. Rozumná nezhoda spočíva v tom, že dvaja rozumní, argumentujúci a dobre informovaní aktéri diskusiem, ktorí sú vnímaví k záujmom druhej strany diskusie dospejú do situácie, v ktorej v dôsledku odlišných etických východísk zaujmú po racionálnej argumentácii diametrálne odlišné stanovisko k problému s tým, že sú nútení konštatovať, že záver ich protistrany je rovnako racionálny ako ich vlastný. [4]
Fenomén morálnej nezhody poukazuje na to, že etický diskurz má tendencie divergovať k rôznym neporovnateľným riešeniam príslušného etického problému a konvergencia diskusie o morálnych problémoch v spoločnosti k jednotnému názoru na vec je skôr zbožným želaním než realitou. V praxi tak môžme etické problémy (tam kde je to nutné) riešiť právom buď moralisticky, nanútením istej koncepcie etiky alebo morálne pluralisticky vytvorením viacerých právnych inštitútov, ktoré umožňujú realizáciu rôznych etických preferencií v spoločnosti.
Morálny pluralizmus znamená uvedomovať si, že v spoločnosti existujú hodnotovo rozdielne systémy morálky, pričom hodnoty, na ktorých sú tieto systémy postavené sú navzájom nemerateľné a neporovnateľné, pretože chýba kritérium ktoré by ich umožnilo vzájomne porovnať. Z tejto neporovnateľnosti potom vyplýva požiadavka na čo najväčšiu možnú mieru koexistencie týchto systémov.
Pre úplnosť už len dodajme, že pluralizmus nemožno stotožňovať s jeho príbuzným liberalizmom. Hodnotový pluralizmus je názor, že existuje neredukovateľná pluralita hodnotovo neporovnateľných spôsobov života. Liberalizmus je zameraný na slobodu jednotlivcov sledovať svoj vlastný spôsob života. Pluralizmus a liberalizmus majú k sebe blízko v tom, že vítajú rozmanitosť životných štýlov v slobodnej spoločnosti ako niečo naskrz pozitívne. Hodnotový pluralista najmä preto, že rozmanitosť životných štýlov reallizuje široké spektrum hodnôt, liberál najmä preto, že sa tým realizuje hodnota negatívnej slobody, totiž že nikomu nie je bránenéžiť podľa svojich vlastných predstáv o tom, čo je to dobrý život, pokiaľ tým neobmedzuje iné osoby. Zatiaľ čo pluralista uznáva voľbu ako nutnosť v dileme, liberál voľbu oslavuje ako realizáciu slobody. Preferovaná orientácia liberalizmu na konkrétnu hodnotu, totiž na hodnotu slobody, nie je zlúčiteľná s apriórnou neporovnateľnosťou hodnôt, z ktorej vychádza hodnotový pluralizmus.[5]
R.B. Talisse k tomu píše : „Akýkoľvek pokus vysvetliť, prečo štát musí rešpektovať túžbu po slobodnej voľbe sa bude odvolávať na nejakú hodnotu, ktorú musí štát uznať ako všeobecne preferovanú, a akékoľvek poňatie toho, prečo štát musí uznať túto hodnotu skôr než iné hodnoty, bude predpokladať určitý rebríček hodnôt, čím sa porušuje hodnotový pluralizmus.“[6]
Záver z uvedeného liberálov nepoteší : i liberalizmus má potenciál byť moralistický.
Jeden o voze, druhý o koze (ale možno aj o baranovi)
Problémom súčasného diskurzu o podobe manželstva je jeho mimobežnosť, spočívajúca v nedostatočnom chápaní manželstva z normatívnej a inštitucionálnej stránky. Konzervatívni moralisti nás presviedčajú, že manželstvo je zväzkom muža a ženy z iusnaturalisticko - náboženských a konzervatívnych pozícií, LGBTI komunita im oponuje z etických pozícií liberalizmu a racionalistického iusnaturalizmu. Situáciu sťažuje i to, že hoci u konzervatívcov napriek miešaniu pojmov rodina, dobro detí a manželstvo a neprípustným, často až komickým inferenciám z toho plynúcim, vieme, čo je ich cieľom, LGBTI komunita akosi nechce jasne deklarovať svoje požiadavky, nevieme teda či vedie (oprávnený) boj za registrované partnerstvo alebo či sa snaží o zmenu zákona o rodine spočívajúcu v redefinícii inštitútu manželstva. Oba tábory naviac opomínajú normatívne hľadisko, ktoré však problém ešte viac komplikuje.
Základná zmluva SR so Svätou stolicou známa ako „vatikánska zmluva“ ustanovuje okrem uznania oboch subjektov za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva, čo de facto znamená uznanie suverenity oboch strán a ich právneho poriadku ako oddelených normatívnych systémov i uznanie práva Katolíckej cirkvi a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa mimo iných aj slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom. Zároveň manželstvo uzavreté podľa kánonického práva, ktoré spĺňa aj podmienky uzavretia manželstva ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky, má na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie a účinky ako manželstvo uzavreté občianskou formou. Štátnu evidenciu manželstiev uzavretých podľa kánonického práva a ich zápis v matrike do knihy manželstiev upravuje právny poriadok Slovenskej republiky.
Všimnime si dôležitú vec. Vatikánska zmluva odlišuje manželstvo uzavreté podľa kanonického práva od manželstva uzavretého podľa práva Slovenskej republiky. Tým, že viaže podmienky opoznania kanonického manželstva ako manželstva platného v SR na splnenie podmienok daných právom SR odlišuje kanonické manželstvo od manželstva svetského. Ide teda o dva rôzne inštitúty, pričom je na kanonickom manželstve aby spĺňalo podmienky stanovené pre svetské manželstvo, ak má spôsobovať rovnaké právne účinky ako inštitút (svetského) manželstva v práve SR.
V dôsledku toho potom i vnútroštátny právny poriadok v § 2 zákona o rodine (ZoR) odlišuje dva spôsoby vzniku (svetského) manželstva tak, že manželstvo sa uzaviera súhlasným vyhlásením snúbencov pred orgánom obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku, alebo pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Naopak kanonické právo neuznáva manželstvo uzavreté pred orgánom štátu ako manželstvo rovnoprávne s kanonickým manželstvom, dokonca mu status (kanonického) manželstva upiera, čo je však absolútne pochopiteľné. Podľa § 1 Kánonu 1108 Kódexu cirkevného práva (CIC) iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa uzavierajú pred asistujúcim miestnym ordinárom alebo farárom, alebo pred kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, ako aj pred dvoma svedkami, ale podľa pravidiel vyjadrených v nasledujúcich kánonoch a pri neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 144, 1112, § 1, 1116 a 1127, § 1-2.
Inak povedané, ak sa vezmete v kostole podľa kanonického práva, vstúpili ste naraz do kanonického i svetského manželstva, pretože ZoR s tým spojí vznik svetského manželstva a zároveň CIC s tým spojí vznik kanonického manželstva. Ak ste však uzavreli manželstvo len pred orgánom štátu, vzniká vám manželstvo svetské, avšak kanonické manželstvo vám nevzniká a v zmysle CIC nie ste manželia. Vyzerá to ako banálne slovíčkarenie ale nie je. Práve na tomto rozdiele je vidieť že konzervatívci vedú ukážkový prípad boja právneho moralizmu, keď sa zaslúžili o transcendovanie kresťanského poňatia určitého výseku nimi vyznávanej morálky (manželská zmluva ako ustanovenie celoživotného jednotného nerozlučiteľného spoločenstva muža a ženy) ukotveného v kanonickom práve do práva SR, ktorá sa – ako deklaruje Ústava – neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Štát ako zákonodarca samozrejme nie je viazaný žiadnou morálkou (morálka vyžaduje ako aktéra fyzickú osobu a okamihom explicitného „spozitivizovania“ morálnej normy vzniká popri morálnej norme nová právna norma a až touto je štát viazaný), preto je zmena ZoR po predchádzajúcom vypustení výsledku toľko diskutovanej zmeny ústavy o manželstve ako zväzku muža a ženy kedykoľvek možná.
Ak sa pozrieme na druhú stranu, je veľmi ťažké odhadnúť čo vlastne chce LG komunita. Chce registrované partnerstvo, zmenu ZoR, ktorá by umožnila manželstvo homosexuálov uzavreté pred orgánom štátu alebo chce aby štát prinútil registrované cirkvi oddávať členov LGBTI komunity v kostoloch? Toto je otázka ktorá vzniká z nedostatočne určitej komunikácie LGBTI komunity voči verejnosti. Ak chcú aktivisti dosiahnuť uzákonenie registrovaných partnerstiev, prečo jasne nedeklarujú, že právne ide o inštitút úplne odlišný od inštitútu manželstva a teda, že nechcú manželstvo, keďže usus longaevus ako i jazykový úzus našej džamahríje ho vymedzuje ako zväzok príslušníkov opačného pohlavia? Jasne sa vyjadriť, že nechcú inštitút manželstva by diskurz o probléme vrátilo na pole neorané, kde by boli aktivisti doma pretože všetky empirické dôkazy z krajín, ktoré nejakú formu partnerstva legislatívne ukotvili hovoria v ich prospech. Takýto prístup by definitívne zobral konzervatívnym moralistom vietor z plachiet, pretože by jasne deklaroval, že kým oni o koze, LGBTI komunita o voze. Lenže LGBTI možno aj o baranovi. Petície proti novele ústavy a rôzne akcie aktivistov rovnako ako moralistické kázne poslaneckých sjuprstár typu Kuffa a Vašečka miešali dokopy rodinu, deti, lásku, manželstvo a registrované partnerstvo. O každom z týchto okruhov sa dajú popísať stohy papiera a viesť nekonečné diskusie, treba však povedať, že mnoho z nich spolu nemusí nevyhnutne súvisieť a začať sa malo s registrovanými partnerstvami. Áno, boli tu legislatívne aktivity pokusy o SaS, ktoré zabilo ignorantstvo konzervatívnych moralistov a nepríliš šťastná prezentácia zákona v pléne NRSR poslancom Poliačikom. Poliačikovi však treba uznať že je v parlamente asi jediný, kto má úprimný záujem pomôcť LGBTI k legislatívne zaručeným registrovaným partnerstvám a v diskusii k novele Ústavy to bolo jasne vidieť. Je ale ťažké bojovať za registrované partnerstvá, keď samotná LGBTI komunita nie je jednotná alebo nevie prezentovať čo chce.
Ak LGBTI komunite nejde o registrované partnerstvá ale chce „rovnosť“ t.j. v ich ponímaní pravdepodobne redefiníciu manželského zväzku na zväzok dvoch fyzických osôb, potom je z ich strany potrebné naozaj veľmi jednoznačne deklarovať, že LGBTI nemajú záujem na tom, aby redefiníciou svetského inštitútu manželstva bolo dotknuté manželstvo kanonické. Vatikánska zmluva totiž požaduje, aby kanonické manželstvo spĺňalo aj podmienky pre uzavretie manželstva ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky. Tu je potrebné povedať, že i v prípade ak by genderové obmedzenia pre svetské manželstvo zmizli, kanonické manželstvo bude spĺňať podmienky pre uzavretie svetského manželstva i naďalej. Zároveň však treba povedať i to, že takáto legislatívna zmena by podľa môjho názoru poprela jediný „sound“ argument konzervatívnych moralistov, a to že manželstvo ako inštitúcia je historicky v našich končinách zväzok osôb rôzneho pohlavia. Tento argument je tu potrebné chápať ako faktuálne platný, ako deskriptívnu vetu „dlhodobo je to tak“, nie moralisticky ako preskriptívnu vetu „má to tak byť pretože to tak je v kresťanskom ponímaní“.
To, o čo by podľa môjho názoru legitímne mohlo ísť predstaviteľom konzervatívneho tábora je uchovanie kanonického manželstva ako zväzku muža a ženy. Vskutku, ak LGBTI komunita smeruje k požiadavke sobášov pred orgánom cirkvi - čo nemožno vylúčiť, nakoľko v zmätenej spleti ich vyjadrení nie je jasne postulovaný opak – jednalo by sa o rovnako ukážkový moralizmus podobný tomu, aký predviedli poslanci hlasujúci za novelu Ústavy a aký predvádza Aliancia za rodinu. Nik predsa nemôže legitímne požadovať od registrovanej cirkvi, aby zmenila svoje vnútorné predpisy na základe práv menšiny, ktorej členovia zväčša nie sú jej členmi a teda sa na nich nevzťahujú. Úprava vzťahov vnútri cirkvi medzi jej členmi je výsostnou záležitosťou takejto inštitúcie.
Ústavné zmeny a právny moralizmus ako teror dobra
Trojpätinová väčšina slovenských Devlinov priniesla v júni novelu Ústavy SR, ktorá má podľa deklarovaných úmyslov predkladateľov ochrániť manželstvo. Ako som ukázal vyššie cirkevné manželstvo zachraňovať rozhodne nemôže, nakoľko to - vzhľadom na to, že ide o normu iného normatívneho systému - ani nejde. Svetské manželstvo ochráni len v tom, že na zmenu Čl. I. a § 1 ods. 1 zákona o rodine bude potrebná zmena Ústavy. Inak sa právny stav – ako už avizovali v médiách viacerí právnici –nemení.
LGBTI komunita a časť „profesionálnych“ ľudskoprávnych aktivistov dookola spieva pieseň o láske a rovnosti a o tom, ako tieto dve nebožiatka trpia definíciou manželstva v Ústave. Už menej ich zjavne trápi to, čo sa dalo čítať medzi riadkami z prejavov Pavla Hrušovského pri schvaľovaní novely. Ten poznamenal, že táto novela spôsobí okrem iného i to, že nebude možné legislatívne zaviesť registrované partnerstvá. Hrušovský nie je – predpokladám – tak hlúpy právnik aby nevedel, že dôvodová správa k novele, ktorou sa oháňal je nezáväzný dokument, pretože nevyjadruje úmysel zákonodarcu ale úmysel predkladateľa, ktorý nie je zákonodarcom. Text ústavnej zmeny však obsahuje i niečo iné ako definíciu manželstva: „Manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“ Moralistický čert spočíva v detailoch a ak bolo proti niečomu potrebné protestovať, bol to práve pojem „dobra manželstva“ ktorý sa nemal nikdy dostať do Ústavy.
„Dobro“ je podobne ako pojmy sloboda alebo spravodlivosť tzv. diskurzívny pojem; nemá pevnú definíciu a jeho obsah je závislý od toho, ktorú morálnu koncepciu zvolíme pre jeho výklad. Niečo iné bude „dobro manželstva“ pre liberála a niečo iné pre konzervatívca. Niečo iné pre ateistu a niečo iné pre veriaceho a na obsahu tohto pojmu sa nezhodne ani vyznavač multikulturalizmu s nacistom.
Boj o registrované partnerstvá sa tak povedie na fronte výkladu pojmu dobro a toto územie nepozná pojem hodnotového pluralizmu, pretože ten per definitionem nedokáže určiť, ktorá z predložených koncepcií „dobier manželstva“ bude považovaná za tú „jedinú správnu“. Nikoho nebude zaujímať, že empirické dôkazy hrajú v prospech registrovaných partnerstiev pretože „dobro“ predsa sídli niekde mimo nášho sveta a my ho len objavujeme. A tak bude dobrom manželstva to, čo bude aktuálne zodpovedať hodnotovému rozloženiu parlamentu prípadne Ústavného súdu. Pravdepodobne si teda užijeme dosýtosti moralistického teroru „dobra“.
Ako veľmi hlúpy precedens pre moralistické výklady práva však historicky prvé vsunutie pojmu „dobro“ do Ústavy poslúži dokonale. Zároveň treba povedať, že pri bližšej analýze by sme pravdepodobne došli k záveru, že akékoľvek „dobro“ v Ústave koliduje s ustanovením čl. 1 ods. 1 Ústavy. „Dobro“ môžme interpretovať jedine prostredníctvom ideológie (ako preskriptívneho systému) alebo náboženstva, keďže v jadre oboch týchto fenoménov je vždy hodnotový a morálny systém, ktorý nutne určí obsah pojmu „dobra“.
Registrované partnerstvá ako pluralistické riešenie
Morálny diskurz v priestore liberálnej demokracie často vykazuje tendencie k divergencii v tzv. rozumnej nezhode. Preto je nemysliteľné, aby „vyznavači“ jednej etickej koncepcie diktovali celej spoločnosti výlučné riešenie nejakého etického problému. Pri konzervatívnom moralizme je vec jasná, málokedy však - snáď v dôsledku toho, že (aspoň formálne) žijeme v liberálnej demokracii – rozmýšľame nad moralizmom liberálnym. V dôsledku dedičstva osvietenskej éry a jej potomkov - viery v rozum a slobodu je liberálny moralizmus zahalený „plášťom samozrejmosti“ a preto ho akosi priveľmi často považujeme za „pokrokový“ a „prirodzený“. Štát nediskriminuje LGBTI tým, že im neumožňuje uzavrieť manželstvo, dlhodobo považované za inštitút zväzku dvoch osôb rôzneho pohlavia, ale tým, že im nevytvára možnosť vstúpiť do obdobného zväzku, ktorý však nie je per definitionem manželstvom.
Nastáva čas keď liberalizmus nebude vedieť dať uspokojivé odpovede na morálne dilemy v spoločnosti a bude potrebné nahradiť ho morálnym pluralizmom. Ten by mal vytvárať také podmienky, aby v spoločnosti mohli v prosperite koexistovať – nie nutne „slobodne“ – rôzne koncepcie „dobrého“ spôsobu života.
Preto považujem v súčasnosti za jediné pluralistické riešenie legalizáciu registrovaných partnerstiev ako osobitného právneho inštitútu s rovnakým obsahom práv a povinností ako má svetské manželstvo. Spoločnosť by sa obohatila o novú formu spolužitia a právny poriadok o nový inštitút. Keďže by išlo o nový inštitút, ktorý sa nedotýka manželstva ako zväzku muža a ženy, nebude možné ho namietať z konzervatívnych pozícií; prípadnú námietku, že neprispieva k „dobru manželstva“ bude potrebné vyvrátiť. Zároveň nemožno vylúčiť ani to, že časom sa v dôsledku skúseností s registrovanými partnerstvami hodnoty relevantnej časti spoločnosti posunú tak, že stúpne podpora zmeny definície svetského manželstva. Umelo urýchľovať tento proces by však bolo liberálnym právnym moralizmom.
[1] Herbert L.A. Hart : Právo sloboda a morálka, Kalligram, 2003 s. 74
[2] Tomáš Sobek: Právní myšlení : Kritika moralismu, Aleš Čeněk, Praha 2011, s. 521
[3] Hans Kelsen, „Absolutism and relativism in philosophy and politics“, In: What is Justice? Justice, law and politics in the mirror of science“, University of Carolina Press, Berkeley and Los Angeles, 1960, s. 198-199
[4] Tomáš Sobek: Právní myšlení : Kritika moralismu, Aleš Čeněk, Praha 2011, s. 33
[5] Tomáš Sobek: Právní myšlení : Kritika moralismu, Aleš Čeněk, Praha 2011, s. 536
[6] Talisse, R.B. „Does Value Pluralism Entail Liberalism?“, In The Journal of Moral Philosophy vol 7, 2010 s. 310 citované podľa Tomáš Sobek: Právní myšlení : Kritika moralismu, Aleš Čeněk, Praha 2011, s. 536
