Po pre nás Stredoeurópanov nezvyklej, školou vyplnenej sobote, som zvyšok podvečera strávil prechádzkou po Neve. Jej pôvodným cieľom však bolo skúsiť šťastie a uvidieť zdvihnutie aspoň jedného mosta. Nič nezvyklé pre Petrohrad preslávený nielen svojimi kanálmi, ale aj touto atrakciou, ktorá ale v tomto čase nie je aktuálnou. Preto je logickou otázka prečo som sa k niečomu takému podujal napriek teplote okolo 10 stupňov pod nulou? Pre súčasné opravy viacerých mostov, ich počas víkendov zdvíhajú, teda aspoň podľa „očitých svedkov". Pôvodne plánovaná cesta trolejbusom od fakulty k nábrežiu Nevy sa po malej chvíli zmenila na prechádzku, a to pre menšiu haváriu, ani nie dve zastávky potom, čo som nastúpil. Tak som sa teda k očakávaným mostom vybral pešo. Kráčajúc po nábreží som sa cítil, akoby som tam bol po prvýkrát. Nehľadiac na chladné počasie, jemný vánok mraziaci na lícach a padajúci sneh (mimochodom vytvárajúci priam idylickú atmosféru) som si užíval pohľad na po Neve plávajúce kryhy, vysvietené budovy, v diaľke sa mihotajúcu Ermitáž a Dvorcový most, pod ktorým stáli lode podieľajúce sa na jeho oprave, ten však napriek mojim očakávaniam nebol otvorený (pre upresnenie otvorený z ruštiny, a teda zdvihnutý). Prechádzka sa teda predĺžila k Strelkám Vasilievského ostrova (majáky), odkiaľ je možné vidieť Troický most. No ani tam som nepochodil. Tretí most, ktorý som zahliadol po príchode na nábrežie bol síce nádherne vysvietený, ale pevne stojaci na svojom mieste. S pocitom mierneho sklamania som sa rozhodol vrátiť po náberežnej naspäť, cestu som si však predĺžil okolo Paláca Menšikova a využil možnosť prezrieť si zasnežené sfingy, hrdo stojace pred Nevou...
Pôvodne som uvažoval, že začnem mojimi prvými pocitmi z Petrohradu, nejako sa to ale zvrtlo, preto by som trochu opísal prvé dojmy po príchode do Benátok Severu. Ako sa mi pošťastilo aj pri iných mestách (nikdy nezabudnem na chladný a upršaný Innsbruck) aj Petrohrad ma privítal dažďom, skvelým sa v tomto počasí ukázalo vyzdvihnutie autom našou koordinátorkou z letiska. Cesta bolo príjemná, prvý rozhovor v ruštine. Na malú chvíľu som sa dokonca dostal do úzkych. Ako sa to stalo? Rozhovor sa dostal k národným jedlám a moje milované halušky, lenže ako vysvetliť čo sú halušky v ruštine? Hovoriť o jedlách v cudzom jazyku pre mňa vždy predstavovalo problém. Nakoniec sa to vysvetlenie aj za pomoci angličtiny podarilo. Cesta zbehla rýchlo a ani som sa nestihol spamätať z ohromného dojmu, ktorý vo mne zanechali petrohradské ulice, objavil som sa pred nie vábivo vyzerajúcou budovou, na ktorej bolo v ruštine uvedené hotel, ktorá sa ukázala byť mojím intrákom. Po nejakom čase strávenom na recepcii som sa konečne dostal do svojej izby, ktorá bola menším šokom , dosť zle vyzerajúce tapety, staré okná a hŕba neznámych kufrov, ako som sa neskôr dozvedel patriacich študentovi z Číny. Prehliadka kúpeľne a kuchyne len prehĺbila moja znepokojenie. Zvláštne, keď sa na to s odstupom času pozerám, žiadny z týchto priestorov už pre mňa nepredstavuje problém. Ako na mňa zapôsobili domáci ľudia, študenti, Petrohrad v celej svojej kráse, a že nie je všetko je také ako sa na prvý pohľad zdá, je však už iný príbeh....
