Tak sa zdá, že každému je jasné, čo musí byť cieľom Slovenska v najbližších mesiacoch, možno rokoch – ŠETRIŤ. Ak trochu pozmeníme rétoriku a pokúsime sa utlmiť emocionálny podtext predchádzajúceho vyjdrenia môže to znieť napríklad... „do roku 2012 sa pokúsime skonsolidovať verejné financie a dostať deficit štátneho rozpočtu pod 3% HDP...“ Motivácia k takémuto konaniu je jasná, nechceme sa predsa dostať do situácie, v ktorej sa momentálne nachádza nezodpovedné Grécko, ktorému sa menová únia skladá na nové tanky. Zároveň je nezodpovedné prenášať bremeno dlhu na naše deti. V princípe je snaha o čo najnižší schodok (či dokonca o vyrovnaný rozpočet) jediná rozumná, pretože je to jediný trvalo udržateľný spôsob riadenia štátu. Stále je to však o jednej a tej istej strane mince. Čo je však druhej strane tej istej mince?
Odpoveď na túto otázku je zložitejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože závisí od spôsobu, akým budeme náš cieľ napĺnať. A práve spôsob je aj príčinou rozporov v koalícii, príčinou dementovania návrhov, či príčinou toho, prečo sa ministri novej vlády tak často ospravedňujú (čo je nepochybne zreteľný pokrok v politickej kultúre, ale nemal by to byť temer „chlieb náš každodenný“). Skresať rozdiel v príjmoch a výdavkoch o 1,7 miliardy Eur je v horizonte desiatok mesiacov nesmierne ambiciózne (ostatne zatiaľ sa to javí tak, že nová vláda zdaní včetko čo sa dá), no najdôležitejša je odpoveď na otázku: „Koho to bude najviac bolieť?“
Napríklad aktuálna diskusia o zvýšení stropu pre výpočet odvodov... Isteže posledný návrh (päť násobok priemernej mzdy) je nevýhodný pre ľudí s vysokými prímami (či ako tvrdí Most-Híd postihne vysoko kvalifikovanú pracovnú silu). Na druhej strane takéto riešenie zvyšuje mieru solidarity a nepostihuje sociálne skupiny s nízkymi príjmami. Ak by vláda napríklad prijala riešenie v podobe zvýšenia nepriamych daní (DPH), ktoré navrhuje Únia podnikateĺov, najtvrdšie by to pocítili ľudia s nízkymi príjmami, pretože oni už teraz míňajú prakticky všetky svoje príjmy (a často dokonca viac, než sú schopní zarobiť), takže po zvýšení daní si budú môcť kúpiť ešte menej tovarov a služieb a ich životná úroveň klesne. Pre podnikateľov to bude možno znamenať zostrenie konkurenčného boja, možno pokles tržieb, ale najväčší dopad bude mať takáto zmena na koncového spotrebiteľa.
Šetrenie okrem priamych negatívnych dopadov na naše peňaženky so sebou prináša aj dalšie nepríjemné fakty. Má negatívny vplyv na hospodársky rast či na reálne mzdy. Inými slovami, keď menej míňame (a je jedno, či míňa jednotlivec, alebo štát), znižuje sa dopyt po tovaroch a službách, menej ľudí má pracu, alebo pracujú za menej peňazí a logicky menej míňaju a tak ďalej... Zatiaľ u nás zachraňuje situáciu rastúci dopyt z Nemecka. Čo sa však stane v prípade, že Európa znovu upadne do recesie? Keďže štát má voči svojim občanom zákonné povinosti (bodaj by nemal, keď vyberá dane), prvé škrty sa spravidla dotýkajú rozvových projektov. Bez nich sa všek tempo rastu ešte viac spomalí. Bude bez nich kvalita života nás či našich detí vyššia? A je tu ešte jedno riziko spojené so šetrením. Skrýva v tzv. šedej ekonomike, v tom či ľudia budú ochotní platiť vysoké dane, bez toho, aby im štát poskytoval kvalitnejšie zabezpečenie. Ak nie, efekt úsporných opatrení na štátny rozpočet bude nižší než vláda očakáva a zároveň to poškodí hospodársky rast (tí, ktorí po tomto dobrodružstve túžia si ho môžu vyskúšať už teraz a presídliť sa „na skusy“ na juh od Dunaja).
Isto aj vás napadla otázka, ako sa chystá šetriť vláda. Hovorí sa o úsporách v rozpočtových kapitolách ministerstiev, ale kto vlastne bude šetriť? Budú to ministerstvá, alebo školy, radoví policajti či obšania doplácajúci na nedokončené projekty? Na odpoveď na túto otázku si musíme ešte počkať. Pre mňa osobne bude práve odpoveď na túto otázku jedna z najdôležitejších pri hodnotení, či máme dobrú vládu alebo nie.
Čoskoro sa isto ukáže: „Kto za koho kope...,“ ako aj to, kto si to najviac odnesie. A čo môže v tejto situácii urobiť obyčajný Slovák, „človek milión“ (J.C. Hronský). Na každý pád by mal zvážiť, či znovu nezorie záhradu za domom, kde pred dvomi rokmi vysadil trávnik, prihlásiť sa do košíkarského kurzu (vhodné sú aj iné ľudové remeslá), to ak by náhodou prišiel o prácu a počítať s tým, že nielen v Grécku, ale ani Slovensku tak skoro lepšie nebude.
