Nehovorím o rôznych pitoreskných figúrkach šíriacich na internete zjavné nezmysly, ani o smutných postavách, ktoré podpisujú antiimperialistické prehlásenia vedno so svojimi bývalými väzniteľmi.
Slovenska sa v posledných dňoch dotklo niečo oveľa temnejšie. Padol na nás tieň totalitnej propagandy v tej najzlovestnejšej a najbezohľadnejšej podobe aká existuje. Dokument ruskej štátnej televízie naznačil, akým spôsobom Putinov režim nakladá s každým, kto by sa mu len teoreticky chcel postaviť do cesty. Československá socialistická republika bola v roku 1968 hniezdom fašistov.
Fašistami boli komunistickí poslanci Národného zhromaždenia, ktorí (zrejme s istými rozpakmi) zrušili cenzúru. Fašistom bol Alexander Dubček, ktorého rodičia boli ešte komunistami z presvedčenia, nie pre výhody. Fašistom bol František Kriegel, Žid a veterán Španielskej občianskej vojny. Fašistami boli všetci občania Československa, ktorí vítali Pražskú jar. Fašista som ja, vy, vaši rodičia a starí rodičia.
A ako treba naložiť s fašistami....?
O tom by vedeli veľa hovoriť Ukrajinci. Tí si vyslúžili toto označenie za to isté, za čo my. Chceli žiť slobodnejšie, lepšie, inak. Od momentu, kedy vypukol Majdan je každý prejav ukrajinskej suverenity a národnej hrdosti ruskými médiami popisovaný týmto jedným slovom. Ozajstnému fašizmu sa pritom pod ochrannými pazúrmi kremeľského orla paradoxne darí celkom dobre. A to nielen v Rusku samotnom.
Ak sme sa doteraz nevedeli vžiť do toho, čo cítia a čomu čelia milióny Ukrajincov za našou dobre stráženou východnou hranicou, po odvysielaní tohto dokumentu by sme to mali vedieť celkom presne.
Aby bolo úplne jasné čomu čelíme, vysvetlil to filmový Leonid Iľjič (Oleksandr Ignatuša) v mrazivej scéne zo šiesteho dielu Českého století (od 6:08):
Na záver dodám, že mi je asi prvý krát v živote ľúto Roberta Fica. Merať dvetisíc kilometrov pre pochybný zisk zopár percent preferencií a potom sa pozerať do očí ľuďom, ktorí vaše celoživotné ideály bez škrupúľ zašliapu do zeme, musí byť iste hrozný zážitok.
