Od jej výsledku sa priamo odvíja celé politické a bezpečnostné usporiadanie Európy, potvrdené Záverečným aktom KBSE v Helsinkách v roku 1975.
Jej obete a kľúčové udalosti pripomínajú stovky a tisíce pamätníkov v takmer každej obci v Európe. A v neposlednom rade, skoro všetko čo s ňou súvisí vyvoláva ostré kontroverzie.
Myslím, že po sedemdesiatich rokoch je už čas na to, aby sme sa prestali deliť na víťazov a porazených, priateľov a nepriateľov. Sovietsky zväz sa (dúfajme) nenávratne rozpadol, Nemecko je motorom Európy, Juhoslávia ani Československo už neexistujú a na to, že medzi porazených patrilo aj Taliansko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko či také Fínsko si už dnes skoro nik nespomenie.
Môžeme chápať frustráciu našich predkov z údajnej zrady Západu v Mníchove v roku 1938, nenávisť k Nemcom prameniacu z hrozných vojnových skúseností, aj obdiv k Stalinovi, v ktorom v eufórii z konca útrap mnohí videli najväčšieho vojvodcu a génia v dejinách ľudstva.
Koleso dejín však nemôžeme donekonečna otáčať nazad.
Ak by si z druhej svetovej vojny súčasné a budúce generácie niečo odniesť, mali by to byť dve ponaučenia:
Prvým je, že spolupráca je lepšia cesta k prosperite ako nátlak a hrubá sila.
Druhé, že hranice sa vojenskou silou meniť nesmú.
To, čo sa od novembra 2013 udialo na východ od našej hranice je popretím oboch. Žiaden fungujúci hospodársky blok nemôže vzniknúť nátlakom silnejšieho voči slabšiemu, ani ak má ten silnejší tisíc dôvodov, prečo považuje slabšieho za prirodzenú súčasť svojej sféry vplyvu. A násilné pripojenie územia nemá žiaden iný efekt, len ten, že stvorí novú nenávisť a krviprelievanie.
Keď Rusko nedokázalo Ukrajinu ovládnuť ekonomicky (Euroázijská únia), politicky (Janukovyč) ani vojensky (agresia na Donbase), využíva všetky možnosti, aby ju aspoň pred celým svetom znemožnilo a degradovalo. A pre tento účel sa neštíti zneužiť ani pamiatku padlých v druhej svetovej vojne. Označovanie ukrajinskej vlády za fašistov, armády za Banderovcov. Adorácia Stalina, oprášená symbolika z čias Sovietskeho zväzu. To všetko má presvedčiť, že súčasné vládnuca garnitúra Ruska vedie rovnako ako v rokoch 1941 – 1945 posvätný boj za pravdu a civilizáciu.
Je vecou Kremľa, čo robí a nerobí na svojom území a aký druh osláv konca vojny preferuje. Či tichú a dôstojnú spomienku, alebo megalomanskú prehliadku s demonštráciou najnovšej vojenskej techniky.
Zlé je, keď sa na úlohu štatistov pri tomto divadle sily podujmú politici z krajín, ktoré na vlastnej koži zažili to najhoršie z propagandy oboch totalitných režimov, čo za posledných sto rokov vládli v Európe.
Robert Fico za súčasnej situácie do Moskvy ísť nemal. Nepôjdu tam ani predstavitelia štátov, ktoré sa už civilizačne posunuli od neustále poukazovania na krivdy minulosti niekam inam. K mierovej spolupráci a dôstojnému prístupu k vlastným dejinám.
Ak by mal niekto pochybnosti o tom, či predstavitelia Spojených štátov a Európskej únie dostatočne oceňujú prínos občanov vtedajšieho Sovietskeho zväzu pri ukončení druhej svetovej vojny, odporúčam načrieť do pamäte a preniesť sa o desať, či päť rokov nazad.
V roku 2005 sa prehliadky v Moskve zúčastnili po prvý krát v dejinách predstavitelia porazených štátov, Nemecka, Talianska a Japonska.
V roku 2010 na Červenom námestí pochodovali čestné jednotky z USA., Veľkej Británie, Francúzka, Poľska a niektorých krajín bývalého Sovietskeho zväzu vrátane Ukrajiny.
