Už od čias Napoleonských vojen platí, že v druhom slede za každou ruskou vojenskou intervenciou nasleduje obrovská vôľa politicky zmeniť obsadené územie do takej podoby, aká vyhovuje aktuálnej moci v Petrohrade, či Moskve. Tak to bolo v roku 1848, počas prvej svetovej vojny, v roku 1939, 1945, 1968 a tak je tomu aj teraz.
Ruská moc zrejme opäť pripravená pochodovať na Západ. Už nepoužíva ťažkú bojovú techniku a masy vojsk, jej základná taktika sa presunula skôr na pole politické a propagandistické.
Rusko legitimizovalo hlasovania v ukrajinských regiónoch Luhanska a Donecka, ktoré predtým bezprecedentným spôsobom destabilizovalo. Tým, že Kremeľ uznal ako regulárne voľby na Ukrajine, tak aj tie v odštiepených oblastiach, zvrátil všetky kroky smerujúce k mieru, dialógu a stabilizácii situácie u nášho najväčšieho suseda opäť k bodu nula. Dlhodobým výsledkom bude v lepšom prípade zamrznutý, v horšom otvorený konflikt, ktorý bude stáť obyvateľov dotknutých oblastí obrovské ľudské straty a materiálne škody.
V tejto situácii by sme si mali položiť otázku o čo vlastne dnešnému Rusku pod vedením prezidenta Putina ide? Deklarovanú ochranu práva na sebaurčenie pre obyvateľov východnej Ukrajiny a Krymu bolo možné podporiť účasťou na jednaniach o novej podobe ukrajinskej ústavy. Mimochodom taký rozsah autonómie akú mal pred anexiou Krym by naši politici z SMK určite s nadšením uvítali. Úroveň ochrany jazykových práv je v európskom priestore, do ktorého Ukrajina bez debaty patrí, najvyššia na svete. Jej ekonomika je síce na Rusko významne naviazaná, no tento fakt nemôže dať žiadnej krajine právo tak zásadným spôsobom narušiť suverenitu svojho suseda.
Otvorené využívanie pojmu „Novorusko“ v štátom ovládaných médiách, ale aj vo vyjadreniach najvyšších ruských predstaviteľov, vrátane Putina, nedáva nádej na skoré a racionálne vyriešenie situácie. Skôr dáva tušiť, že politické a vojenské vedenie krajiny sa neuspokojí s tým, že ruská vlajka dnes veje nad riekou Donec, ale rado by ju videlo aj nad ukrajinským Dneprom, Prutom, či dokonca Dunajom.
Európska únia má v tejto situácii len obmedzené nástroje, ktorými môže na túto modernú modifikáciu ruského imperializmu reagovať. Sama je vo svojej prirodzenosti nástrojom na udržanie mieru a preto môže využívať len mierové prostriedky, vrátane diplomacie a ekonomiky.
Ruka, ktorú EÚ podala vo Vilniuse Rusku hovorí jasne: Spolupracujme v tých oblastiach, ktoré nám obojstranne prinášajú prospech. K spoločným záujmom ako racionálne využívanie strategických surovín a ochrana životného prostredia sa dnes pridávajú aj spoloční nepriatelia. Najradikálnejšia forma islamistického extrémizmu a epidémie ako ebola skutočne nebudú rozlišovať, či sa ich obeťou stane Francúz, Nemec, Ukrajinec, alebo Rus.
Sankcie, ktoré sme voči Rusku zaviedli ako jedinú možnú odpoveď na jeho kroky voči Ukrajine, začínajú prinášať očakávaný výsledok. Ekonomika založená na vývoze surovín a politických machináciách s ich cenou začína padať, čo si postupne uvedomujú aj ľudia okolo Putina. Ostáva veriť, že sa medzi nimi nájde ešte dosť takých, ktorí si pre svoju krajinu želajú mier, rozvoj a spoluprácu.
