Štefánikov politický odkaz je viacvrstevný, poznamenaný dobovým jazykom aj kontextom udalostí v ktorých žil a pôsobil. No jeho hlavné idei a myšlienky sú nadčasové a platné dodnes.
Štefánik bol v prvom rade presvedčeným demokratom. Vedel, že na to, aby sa spoločnosť zdravo rozvíjala je nevyhnutné, aby sloboda a zodpovednosť išla ruku v ruke:
„Demokracia, to znamená myslieť skôr, než jednáš, či tým nepoškodzuješ blížneho, rodinu, národ, spoločnosť. To znamená opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť. Demokracia je organizovaná myšlienka, to je idea proti chaosu."
Odbornosť a úprimná snaha problémy riešiť, namiesto toho, aby sa o nich len hovorilo a vytĺkal sa z nich bezcenný politický kapitál, je skutočne niečo, čo mnohým dnešným politikom chýba. O to smutnejšie je, keď sa k Štefánikovi a jeho odkazu pri rôznych výročiach okázalo hlásia.
Štefánik si bol dobre vedomý, aké nebezpečenstvá demokracii hrozia zo strany rodiaceho sa boľševického Ruska. Presne pomenoval jeho hlavné charakteristiky v čase, kedy mnohí intelektuáli na Západe videli v Leninovom režime liek na všetky problémy ľudstva:
„Boľševizmus je popieranie demokratizmu. Boľševizmus kričí a reve, demokracia myslí, poučuje a presvedčuje."
„Boľševizmus poburuje najnižšie pudy, demokracia potrebuje česť a svedomie."
„Boľševizmus kupuje duše za výhody a tvorí strany banditov a sektárov, demokracia zaručuje účasť na všetkých výhodách a právach."
Práve pre antikomunizmus sa o jeho živote a diele nemohla dlhých 40 rokov napísať takmer ani čiarka. Dnes sú to často práve bývalí komunisti, ktorí si Štefánika berú za svojho a vyberajú z jeho myšlienok len to, čo sa im práve hodí.
Koniec prvej svetovej vojny nebol začiatkom vytúženého trvalého mieru, práve naopak, sebectvo a nevšímavosť mocností voči malým národom spôsobili, že dvadsať rokov po podpísaní Versaillského mieru, bola väčšina štátov na kontinente pohltená buď nacistami, alebo komunistickým Sovietskym zväzom. Štefánik sa vo svojej diplomaticko - vojenskej činnosti zameriaval práve na to, aby európske národy pri zaisťovaní svojej bezpečnosti čo najviac spolupracovali v mene spolupráce prekonávali aj vzájomné rozpory a konflikty (napríklad tie, ktoré sa rysovali medzi vznikajúcim Československom a Poľskom). Myšlienka jednoty pritom nesmela prerásť prirodzenú slobodu a zvrchovanosť, na ktorú má každý národ právo. Keď sa dnes pozrieme, v akých medzinárodných spoločenstvách je Slovenská republika po takmer storočí od jeho smrti ukotvená, musíme konštatovať, že hlavné rysy jeho posolstva sa nám podarilo naplniť.
Na tomto mieste mi nedá nespomenúť ešte jednu osobnosť, ktorá svojim myslením aj skutkami prerástla nielen horizont svojej doby, aj hranice Slovenska. Dr. Milan Hodža je nespravodlivo zabúdanou postavou slovenských dejín. Pritom práve jeho myšlienky možno považovať za priame pokračovanie tradície, ktorú založil Štefánik. Druhá svetová vojna znamenala, rovnako ako tá prvá, rozvrat spoločnosti po ktorej nasledovalo ďalšie nebezpečenstvo nástupu diktatúr. Milan Hodža pre malé štáty strednej a juhovýchodnej Európy navrhoval federáciu založenú na slobodnej obchode a výmene tovarov. Tento celok mal byť dostatočne silným a konkurencieschopným, aby dokázal vzdorovať tlaku Sovietskeho zväzu na ovládnutie nášho geografického priestoru.
Historický odkaz Štefánika, Hodžu a ďalších slovenských osobností pre nás je jasný: Len zodpovedná politika, skutočná demokracia a úprimná spolupráca dokáže zaistiť bezpečnosť a prosperitu nielen pre Slovensko, ale aj celý stredoeurópsky priestor.
