Rôznorodosť jazykov, kultúr a hodnôt je niečo, čo je vlastné každej zdravej spoločnosti. Rovnako prirodzené je aj to, že sa jednotlivé názory dostávajú do vzájomného konfliktu. Prvoradou úlohou politiky je tieto konflikty riešiť a dnes, viac ako kedykoľvek predtým môžeme jasne vidieť dva odlišné prístupy k tomuto problému, aj výsledky, ktoré prinášajú.
Prvou cestou ako môže politika riešiť konflikty v spoločnosti je konsenzus. Reprezentácie štátov dovnútra aj medzi sebou navzájom si uvedomia, že neustále živenie nenávisti a vyťahovanie krívd minulosti je kontraproduktívne a v každom smere brzdí rozvoj spoločnosti. Takéto riešenie predpokladá veľkú dávku pokory, vzájomného odpustenia a dobrej vôle na oboch stranách. Schopnosť preniesť sa cez vlastné ego v prospech spolupráce je charakteristická pre vyspelé spoločnosti a veľké štátnické osobnosti. V Európe sú dve krajiny ktoré to dokázali, je to Nemecko a Francúzsko. Ich spolupráca sa po takmer storočí rivality vedúcej až k dvom svetovým vojnám dala ostatným štátom príklad, ktorý môžu nasledovať a základný pilier fungovania Európskej únie. Dohoda na riešení konfliktov konsenzom priniesla krajinám, ktoré sú v nej združené mier a prosperitu, akú náš kontinent vo svojich dejinách ešte nezažil. Dôkaz, že to funguje, môžeme vidieť v urputnej snahe krajín bývalej Juhoslávie integrovať sa.
Druhou cestou je sila. Tú volia politici, ktorí nevedia (alebo nechcú) v sebe nájsť dosť odvahy a morálnej sily, aby si so svojim oponentom sadli za jeden stôl a hľadali spoločné riešenie. Nie je náhoda, že ide zväčša o ľudí, ktorí sa na svoju pozíciu nedostali demokratickým spôsobom a svoju moc sa pokúšajú udržať za každú cenu. Kroky Vladimíra Putina voči Ukrajine a ďalším susedným štátom sú typickým príkladom takéhoto spôsobu výkonu politiky. Okamžitý propagandistický efekt agresie a použitia sily je síce mimoriadne silný, no do budúcnosti neprinesie nič iné, ako prehĺbenie nevraživosti, nenávisti a vznik nových konfliktov. Za ich riešenie budú musieť draho zaplatiť generácie potomkov.
Naša krajina v minulosti na vlastnej koži spoznala oba prístupy. Našim členstvom v Európskej únii jasne hovoríme, ktorý z nich považujeme za správny. Úlohou slovenských aj európskych politikov je presadiť, to aby konsenzus prevládol aj na východ od našich hraníc.
A ako pomôcť obyvateľom žijúcim za našimi hranicami?
Našinec najlepšie podporí ľudí v Zakarpatsku keď tam vycestuje, ubytuje sa tam, nakúpi miestne produkty, navštívi miestne pamiatky, či prípadne prejde si ich hory. Za posledné miesace som sám niekoľkokrát navštívil tieto oblasti. Ukážme spoločne našim východným susedom, že v týchto ťažkých chvíľach stojíme pri nich.
