Hovorí sa, že raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť (či čítať) a tak som sa rozhodol osobne spoznať ľudí, ktorých niektorí považujú za najväčšiu hrozbu pre Európu.
Utečenecký (oficiálne pobytový) tábor v Gabčíkove funguje od roku 1994 a v minulosti poskytol prístrešie tisícom ľudí, ktorí utekali najmä pred vojnami v bývalej Juhoslávii. Dnes sú to ľudia, ktorí utiekli pred vojnami v Sýrii. Včera som ho navštívil spolu s podpredsedom Národnej rady a predsedom KDH Jánom Figeľom.
Prvá vec, ktorá nám udrela do očí bol pokoj, aký v zariadení a jeho okolí vládne. Hoci je tam momentálne, na základe dohody medzi Slovenskom a Rakúskom, umiestnených viac ako dvesto ľudí, moslimov, kresťanov, aj ateistov, nie sú medzi nimi žiadne rozpory, ani hádky. Ako sme sa dozvedeli priamo od vedenia tábora, žiadne problémy s azylantmi nebol ani v minulosti, keď tam bolo naraz umiestnených viac ako tisíc ľudí.
Ihneď mi napadlo, že slovenskí extrémisti a s nimi, žiaľ, aj časť politikov, by radi využili akýkoľvek náznak výtržností, alebo zlého správania sa azylantov k obyvateľom obce. Nič také sa, samozrejme nikdy nestalo, a možno by sa medzi Gabčíkovčanmi nestrhla taká hystéria, ak by im celú situáciu prišiel niekto kompetentný vysvetliť.
Mimochodom, samotná obec má z existencie zariadenia hmatateľný úžitok. Potraviny a základné služby sú objednávané u lokálnych dodávateľov a už len z toho nepriamo profitujú všetci jej obyvatelia.
Životné príbehy ľudí, ktorí u nás našli svoj dočasný domov sú pestré. Softvérový inžinier mi po anglicky vysvetľoval, ako pracoval 12 rokov vo svojej vlasti, až kým mu raketa nezničila strechu nad hlavou a nezabila niekoľko jeho príbuzných. Starší muž, hovoriaci aj po rusky, predal celý majetok, lebo veril (a stále verí), že v Európe nájde jeho rodina bezpečie a dôstojný život. Matka, ktorá po smrti manžela podstúpila riskantnú cestu, aby sa jej deti nebudili na výbuchy bômb a zvuk poplašných sirén. V preplnených rakúskych táboroch dostali základnú starostlivosť, ale museli niekoľko týždňov prespávať v stanoch. Keď im oznámili, že pôjdu na Slovensko, nepovedali, že to bude dočasné riešenie a zrejme tu je aj základ fámy, že pre nich naša krajina nebola dosť dobrá (aj prvá otázka na mňa bola – „Ako ďaleko je Rakúsko?“). Po prežitých hrôzach a strese by neistota z novej situácie určite zatriasla psychikou každého jedného človeka. S pribúdajúcimi informáciami a časom narástol aj pocit bezpečia.
Najťažšie bolo pozerať sa do očí detí. V zariadení ich je dnes asi dvadsať a každé z nich by zrejme vedelo tank T-72 popísať lepšie ako ja, hoci som kedysi na vojenčine jeden riadil. Tieto deti nie sú pre nás žiadna hrozba, žiadne riziko. Nedokážete rozoznať, ktoré je z kresťanskej a ktoré z moslimskej rodiny. Cítite však, že to najmenej, čo pre ne môžete urobiť, je pohrať sa s nimi a dať im do ruky nejakú sladkosť. Občasné „ďakujem“ a kresbičky sú po pár dňoch na Slovensku vyjadrením toho, čo cítia.
Obrázky od detí z Gabčíkova
Oveľa viac im dávajú dobrovoľníci, ktorí v zariadení denno-denne pracujú. Títo ľudia - Slováci, Česi, Rakúšania, Sýrčania, Iračania - nepíšu nenávistné komentáre na internete, ani nesúkajú z rukávu ľahké odpovede na to, ako konflikt v Sýrii ukončiť. Len pravidelne obetujú svoj čas a pohodlie na pomoc iným ľuďom, ktorí sa momentálne ocitli v núdzi.
Cením si každého človeka a organizáciu, ktorá, aj napriek útokom z rôznych strán, pomáha tam, kde je to potrebné. Ak v nás zmizne ľudskosť, nechcem si predstaviť, čo sa z nás nakoniec stane.
Ak sa rozhodnete aj Vy pomôcť ľuďom na úteku, môžete tak urobiť aj v týchto organizáciách:
Človek v ohrození: SK1711000000002621182213, Ľudia na úteku
Slovenská katolícka charita – č. účtu 2945463097/1100
Fórum Donorov SMS s textom DMS UTECENCI na číslo 877
Ďakujem!
