Celkom jednoducháveta. Priama, jasná, snáď i spoločensky uznávaná ako všeobecné pravidlo,či jeden z tých „zákonov“ (prírody i ľudstva), ktoré sa nemenia.Dokonca si ju viem predstaviť ako je úspešne používaná ( no kritik vo mne kričízneužívaná, umlčím ho však, aspoň nateraz) na propagandu istých ideálov,hodnôt, viery ako takej, a to práve kvôli jej adresnostia heslovitosti. A práve to mi je proti srsti, jej heslovitosť. Je topresne ona, ktorá dokáže veľa povedať, no zároveň rovnako veľa, ak nie aj viac,zamlčať, či zahaliť rúškom tajomstva a nedopovedaného, spoliehajúc sa navlastnú interpretáciu a jej reflexiu v živote.
Bude zložitéa pravdepodobne nemožné zaujať pevné stanovisko, pretože „výrok“ ako takýje nejasný. Ak je raz niečo nejasné, je nemožné vyjadriť jasné súdy, alebo samýlim? Nejasnosť či hmlistosť oného, nazvime si to výroku, spočíva v obochkomponentoch, ktoré sú jeho predmetom a zároveň aj jeho dynamikou.
Pravdai hriech stoja zoči-voči ako panovníci pred rozhodujúcimi bitkami nikdynekončiacej vojny, každá táto abstraktná entita stojí na tom druhom brehu riekya prievozník práve zahynul. Je to naozaj tak (zámerne sa neopýtam, či jeto pravda)? Skúsme sa pozrieť, aspoň jemným laickým drobnohľadom, keď nieprecíznym okom mikroskopu-profesionála, na pravdu ako takú.
Čo vlastne pravdaje? Touto otázkou môžeme otvoriť a zároveň ukončiť najdynamickejšiu,najsužujúcejšiu a zároveň najneefektívnejšiuu debatu histórie, ktorú snáďprečnie už len otázka smrti, večnosti, života, boha, i keď každáz nich pri svojej kauzálnosti a argumentácii používa práve „pravdu“na jej vyvrátenie, či potvrdenie alebo vždy voliteľné spochybnenie. Budem siprotirečiť, aj za cenu výsmechu či udivených pohľadov, no pravda existuje!A zároveň je nemožné, aby tak bolo. A preto jedinou pravdou, ktorá samožno približuje, ale nikdy nedotkne jej podstaty, podobne ako parabola, je tá, že neexistuje! Nie táobjektívna! Objektívna je tá, v ktorú veria všetci. Nestačí väčšina. Mnenie. Väčšina predsa stále hovorí, že existuje niekto, kto si myslí, cíti, vnímainak, a preto nie je univerzálna. Tam, kde sme si vytvorili zákony na to,aby sme mohli pomaly stavať vežu smerom nahor, tam áno. Ale nie je to pravdaspontánna.
Neboli sme to my,ani naši rodičia, či iní naši predchodcovia, nie my, nie väčšina kto rozhodol,že bude existovať isté číslo, s istou hodnotou, významom, funkciou, pevnýmmiestom v celom systéme čísel. Bol to niekto, niekto menšina, kto takrozhodol za nás. To sú pravdy, ktoré ťa naučia v škole, no Ráž zároveňdodáva, že sú aj také, ktoré ťa v škole naučiť nemôžu. A to rovnoz dvoch dôvodov, a síce, existujú mimo akéhokoľvek rámca ktorý školaposkytuje a zároveň sú často implicitne personálne a individuálne,snáď i skupinové, no vždy menšinové. Nie je to však tak akov minulosti, a tak hoci je to stále menšina, čo nám určujea predpisuje pravdy, zároveň však máme právo voľby tieto odmietnuť,neprijať, i za cenu následkov. Byť s takou „pravdou“ stotožnený,alebo byť jej ľahostajný či byť jej húževnatý protivník, každá voľba prinášasvoje ovocie i kvár.
Hriech nie jevýnimkou, a je rovnako spochybniteľný ako väčšina vecí, o ktorýchbežne debatujeme a pokladáme ich za „jasné“. Ak som už spochybnil pravdua poukázal na jej relatívnosť a súčasnú ne/prítomnosť v jednom,hriech je jej najlepším kamarátom, jej spriaznená duša, a hoci stojí naopačnej strane, je to snáď aj preto, že ak by sa títo dvaja šibali ocitli natom istom brehu, splynuli by a celá ilúzia ľudstva by išla, ľudovo povedané,do hája, ak by mala vôbec kam, pretože je celkom možné pochybovať o tom,či by hypoteticky háj vôbec následne ešte mohol existovať, ak už rovno nieo tom, či existuje práve teraz.
Niekto by moholnamietnuť, celkom oprávnene, že takéto laxné chápanie pojmu hriechu a jehoobsahu (rozumej jeho neohraničiteľnosť a subjektivita vnímania) môže, aknebodaj normalizované a zaužívané a spoločensky prijateľné, spôsobiťa priviesť totálnu dekadenciu a morálnu rozvrátenosť, keďže taktopriamo a zreteľne, hoci neexplicitne, podporuje deviačné interpretácierôznych „filov“, vrahov, zločincov, fanatikov, rasistov a iných, všeobecnerozpoznateľných skupín extrémnejšieho charakteru. Áno, pripúšťam, tátoeventualita je viac než len predvídateľná, a akceptovanie takéhotokonceptu by zrejme smerovalo k rýchlemu návratu do doby globálnej (aká toľadová, keď sa nám rok čo rok topí viac a viac?). Mojou úlohou však nie jeurčiť chod či správnosť toho alebo oného. Nenavrhujem ani nekritizujem, lenšprtám. Pýtam sa, a opätovne si teraz kladiem otázku: Je to tak, že pravdaoslobodzuje a hriech zotročuje?
Sloboda, rovnakonešťastné slovo ako pravda samotná, celú vec len komplikuje a zároveňvyjasňuje. Ak predpokladáme, že pravda, akokoľvek sa mi to protiví, prinášaslobodu, prináša tak bezbrehosť. Sloboda predsa spočíva v tom, že mámvôľu, som si jej vedomý a mám právo, ba čo i viac, povinnosťrozhodnúť sa, čo si oblečiem, čo budem čítať, či a kedy budem čítaťa či vôbec budem. Áno, aj túto voľbu táto sloboda obsahuje. Ak nevnímamhriech cez prizmu viery ako takej, najbližšie sa k jeho ponímaniu (nieuchopeniu, to nesmiem, veď aj hriech má svoju slobodu) dostanem keď ho vystavímsebe samému a svojmu vnútru. Nemôžem si pomôcť, no nespomenúť Kantovkategorický imperatív by bol hriech, aspoň môj osobný. Tváriť sa, že všetko, čovo mne žije a čo zo mňa vychádza je moje, by bolo minimálne falošnéa určite zákerné.
Sloboda midovoľuje pýtať sa a nenachádzať odpovede, dovoľuje mi zvoliť si svojhriech, ísť proti sebe, tomu, čo vo mne dedičnosť, spoločnosť, poznaniea hľadanie zanechalo. Sloboda mi dovoľuje podkopnúť si jednu nohu druhou,no nedovoľuje mi tváriť sa, že o tom neviem. Je to sloboda a nik iný,ktorá mi dovoľuje sa pýtať, či a čo je hriech, či vôbec existuje,a ak, prečo a kým/čím je vo mne formovaný.
Je fascinujúce siuvedomiť a pozorovať, ako nám sloboda odďaľuje pravdu práve sebe vlastnounekonečnosťou (prinajmenšom kombinácie našich vnemov, rácia a emócií súnekonečné), a práve naopak, ako sa cez optiku hriechu dokážeme bližšiestotožniť a priľnúť k tomu, čo vlastne pravdou či slobodou ani nazvaťnechceme. Pravda je vo všetkých jej aspektoch vágnejší termín ako hriech,a preto aj jej dimenzia je nedozerná a sloboda ňou poskytovanánedosiahnuteľná a zmyslami neobsiahnuteľná. Ak si (mylne!!!) myslíme, žeto dokážeme, robíme presný opak – vymedzujeme ju a a namiesto plazmymáme formu. Hriech, rovnako postrádajúc presné miesto pôsobenia, sa tak môžetešiť slobode pohybu, hoci cíti, že je viac hosťom nepozvaným, ak už nie nevítaným.Je však slobodný, a navyše sa nemusí hrať a skrývať pod vankúšom.Hriech v nás nám dovoľuje dýchať, a cítiť, že život žijeme. Len vďakahriechu v nás máme vedomie o svojej slobode, pretože len kontrastdokáže poukázať na to, čo nie je spoločné. Hoci výrok tvrdí, že bez pravdy nieje sloboda, dovolím si namietnuť, tvrdiac, že bez hriechu by nebolo možnéobjaviť pravdu o slobode (nezamieňať si to s tým, že pravdaoslobodzuje!).
Dôvera v to,že pravda prináša slobodu, čiže obmedzenie nekonečných možností, je najhrubšímotroctvom do akého môžeme upadnúť. Hoci výrok implikuje kontradiktívnu kvalituslobody a otroctva, inherentne naznačujúc, že kým do jedného vstupujeme(máme tú možnosť) do druhého len upadáme, akoby „náhodou“, nevedomky. Samotnéuctievanie „kultu“ pravdy a slobody z nej prameniacej nie je ničíminým ako vedomým a navyše uvedomelým pádom.
Hoci priestor sapráve otvoril a ako panna čaká na dobytie a neustále objavovanie,považujem práve preto toto miesto ako vhodné pre ukončenie môjho veľmi plytkéhobádania. Cítim, že nie som schopný predstaviť si moje osobné uspokojeniez konfliktu práve načrtnutého. Na rozdiel od oslobodzovania akokontrastnému javu voči zotročovaniu, nevnímam pravdu a hriech ako entityopozitné. Ani družné, či paralelné, nepredstavujú pre mňa žiadny fixný bod,a tak som ani nebol schopný (neviem či neochotný) nájsť „odpoveď“ alebozaujať isté stanovisko voči onému výroku. Nebola to ignorácia, ale vnútornýnesúlad a možno i istý posun pri vnímaní tak bežných javov nášho života.Koniec koncov, je hriechom, že som sa stal otrokom svojej slobodnej vôle naceste (za pravdou)?
