hé Megalé Morabiá
Ako v každom správnom historickom texte, začneme vrhnutím (či naklonením) svetla na pozadie našej vtedajšej vlasti. Na Veľkej Morave, teda akejsi monarchistickej federácii Moravy a Nitrianska, vládne už nejakú dobu knieža Rastislav. Jeho obľúbenou kratochvíľou je otĺkanie sa s východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom a vojakmi. Darí sa mu striedavo. Hlavným problémom (okrem stenčujúceho sa počtu bojaschopných chlapov, pravdaže) bolo, že v jeho krajine boli rozlezení franskí agitátori...teda, hups, pardon za lapsus linguae, kňazi....som chcel povedať. Tí okrem vlastnej ideologickej propagandy mali vo zvyku stotožňovať Frankov s vyvoleným božím národom (čo si ako slovnú ozdobu pripol už Karol Veľký). Nuž, Slovanom sa teda do boja až tak horlivo nechcelo. Aby tento problém vyriešil, obrátil sa Rastislav najskôr na vtedajšieho najvyššieho jeffeho západných kresťanov Mikuláša I., aby mu poslal tiež zopár takých politrukov. Tradícia nepustí, západ sa na nás už vtedy vykašlal (vtedajší pápeži boli chtiac-nechtiac závislí od Nemčisiek, žiadny si to nechcel s Ľudovítom rozhádzať), Rastík to skúsil na východe (pre pánov poslancov uveďme, že ide približne o rok 861). A tu sa už naň usmialo šťastie. Byzantskí cisári mali v tomto období svojrázny zvyk exportovať svoje náboženské fantázie do sveta, a tak cisár prosbe barbarského náčelníka niekde od Dunaja vyhovel. K dispozícií mal presne dvoch takých exotov, ktorí by to dokázali.
Na scénu vstupuje Konštantín (ešte nie Cyril) a Methodius
Ktože to vlastne boli títo bratia? Hoci Kosťa menujeme prvého, v skutočnosti bol zo siedmych detí to posledné. O Metodovi teda logicky vydedukujeme, že bol starší. Konštantín bol v mladosti šprt, a po absolvovaní misie k Chazarom (to je tam hore nad Krymom) bola z neho v Byzancii niečo ako cirkevná superstar. Podľa cisárových slov vedeli ako všetci obyvatelia Solúna rapotať tým zvláštnym barbarským jazykom, ktorý sa podobá komunikačnému prostriedku rovnakých týpkov od Dunaja. Kosťo si ešte vymyslel vlastné písmo, aby si po slovansky mohol písať poznámky, pretože latinkou písali len barbari zo Západu (áno, pre Byzantíncov boli barbarmi všetci, ktorí sa na nich odmietli podobať, trochu americká mentalita). A tak sa vybrali k nám.
Na Morave dobre, na Morave....zdravo?
Po príchode na Veľkú Moravu, ktorý, žiaľ, bol sotva tak veľkolepý, ako si to predstavujeme, začali bratia vyučovať grécko-slovanskú verziu svojráznej blízkovýchodnej židovskej filozofie. Zameriavali sa na školenie vlastných politrukov. Od Nemčisiek, ktorí ústup z výslnia neniesli veľmi dobre, sa o tom dozvedel najvyšší katolícky jeffe v Ríme. Oboch bratov si predvolal, nech mu svoje eskapády vysvetlia. To sa im po krátkej zástavke na vykúpanie v Balatone podarilo. Ako presne, to nevieme, zachovali sa nám len naozaj mimoriadne patetické naivné opisy v Konštantínovom CVčku. Asi to bola debata naozaj vyčerpávajúca, pretože Kosťo sa utiahol do kláštora a čoskoro sa vybral overiť hodnovernosť svojej filozofie o posmrtnom živote aj osobne.
Metod sa mal vrátiť na Veľkú Moravu po krátkom extempore na Blatnohrade už ako arcibiskup Panónie, čím ukázal franským kňazom figu. Tých to pochopiteľne rozzúrilo do nepríčetnosti, veď prichádzali o cirkevné poplatky z celej jednej krajiny, a zlato a moc, to černokňažníkov vždy priťahovalo. Zlosť biskupov bola taká, že cestou do svojej novej cirkevnej provincie Metoda proste a jednoducho zajali (z čoho vidíme, že – isteže len vtedajší – kléru neboli cudzie ani mafiánske praktiky). Pápež radšej nepípol, ale keď o dva roky (opäť pre pánov poslancov, hovoríme o roku 872) Veľká Morava naložila Frankom valaškami, až sa prášilo, narástl mu hrebienok a franským biskupom vynadal. Podľa neoverenej správy si dotyční okamžite dali nohy za hlavu. Prepustenie nášho najvyššieho padreho nakoniec prebehlo, výmenou za pár sľubov, veď ruka ruku myje.
Ďalej to už iba zhrňme: Frankovia to nikdy nevzdávajú, veď Nemčiská majú dodnes buldočiu povahu. Po trampotách s biskupom Wichingom, výlete do Byzancie a opätovnej návšteve Ríma sa práve tento franský exot stáva po Metodovej smrti primasom Veľkej Moravy, odkiaľ nakoniec knieža Svätopluk (zdôrazňujem, že knieža) Metodových nohsledov proste vyhnal. Franský politický marketing slávil triumf.
A to je, prectený čitateľ, presne ten dôvod, pre ktorý píšeme latinkou a mlčíme o sexuálnych škandáloch kňazov. Na takmer milénium sme na oboch bratov zabudli. Znovu ich objavila romantická generácia, ktorá nutne potrebovala zopár významných postáv, ideálne z obdobia ešte pred príchodom Maďarov. A tak, hoci s prácou gréckych kňazov už nemáme okrem preambuly a dvojkríža nič spoločné, dokážeme ešte stále využívať túto tému na mimoriadne plytkú (aj na Smerákov) politickú propagandu. Tento text bol možno trochu dlhší, ale chcem sa takto na záver spýtať: čo to vlastne oslavujeme, čo je to vlastne tá cyrilo-metodská tradícia? Zatiaľ jedinú odpoveď som našiel tu.
Aspoň, že je ten voľný deň.
