Do posádok sa vrátili ihneď aj vojaci, ktorí sa medzitým zabávali a cvičiskách. A odozva na seba nenechala dlho čakať. V pohraničí začali horieť colné sklady, nemeckí teroristi začali prepadávať žandárske stanice, pošty, ale aj napádať a aj zabíjať českých a slovenských obyvateľov. V podstate vypukla nevyhlásená vojna. Opatrná vláda sa ale obávala, že by nás ešte obvinili z vyprovokovania medzinárodného konfliktu, a tak posielala pohraničiarom často nezmyselné rozkazy, ako napríklad, aby hliadkovali spolu s henleinovcami (áno, teroristami), alebo im zakazovala použiť zbrane. Túto a ďalšie nerozvážnosti zaplatilo životom 84 vojakov a žandárov. V nikdy nepriznanej pohraničnej vojne sa zranilo 170 príslušníkov brannej moci.
Na druhý deň, 13. septembra, tesne pred polnocou prišiel rozkaz obsadiť vojakmi betónové domčeky na hraniciach. Na bojovú činnosť nabehli hlásne služby a protiletecká obrana. A pre istotu vojaci vytiahli na vzletové plochy naše stíhačky. A povolávacie rozkazy dostalo 120 tisíc mužov. Takže než začalo 14. septembra svitať, v armáde bolo v službe 370 tisíc vojakov. K bunkrom a ďalším bojovým postaveniam sa začala zvážať munícia, potraviny, a úprimne dúfam, že aj toaletný papier.
Stanné právo
Vláda, ktorá si ešte plnila povinnosti, vyhlásila v okresoch najviac zasiahnutých terorizmom stanné právo. To v podstate znamenalo, že každého, koho načapali s úmyslom poškodiť telesné schránky vojakov, žandárov, alebo proste kohokoľvek, mohli vojaci bez milosti zastreliť. A pochopiteľne do týchto okresov naklusali vojenské posily. Situácia sa začla pozvoľna upokojovať, pretože bandy zbabelých nemeckých hrdlorezov sa už nedovažovali postaviť sa vycvičenému vojsku. Zastreliť pupkatého policajta, ktorý sa neohrabane motá po strážnici je predsa len čosi iné ako prepadnúť skupinu vojakov, ktorá vás bez milosti odkáže na druhý svet, len čo ich smerom namierite prst.
A nakoniec 17. septembra nastúpilo do zbrane ďalších 80 000 vojakov. Od tohto dňa začali ženisti podmínovávať mosty v pohraničí (aby fritzkovia na naše územie prišli pekne vykúpaní). Pechota zaujala bojové postavenia na hraniciach, letectvo začalo pripravovať útoky na prípadné nemecké kolóny a pohraničiari začali prehľadávať vlaky, reku či sa v nich dáky záškodníci neskrývajú. A v okolí bunkrov sa začali predlžovať a spevňovať zákopy a z pivníc sa povyťahovali protitankové prekážky. A takto sme sa nachystali na uvítanie nemeckej delegácie.
Mníchovská dohoda
Cesta bola vydláždená k vojne. To sa pochopiteľne nepáčilo západným spojencom. Keď Československo nakoniec vyhlásilo za všeobecného nadšenia úplnú mobilizáciu brannej moci, zdesili sa, že by nám ešte náhodou museli pomôcť aj inak ako len slovne. Slováci a Česi, ktorí čakali pri rádiách na rozkaz, sa už zbalení dostavili na útvary za pár hodín. Početný stav rýchlo prekonal milión mužov a veľkosťou sa armáda rýchlo takmer vyrovnala nemeckej. Treba podotknúť, že do služby nastupovali aj nemeckí občania ČSR, a to často vo veľkých počtoch. To podotýkam pre tých, ktorí by chceli generalizovať a Sudeťákov všeobecne považovať za jednoliatu nacistickú bandu.
Keďže Nemcom sa proti Československu odrazu až tak veľmi nechcelo, Veľký Dolfo veľi rád pristúpil na taliansku ponuku, že by sa mohli všetci pekne spolu zísť a podebatovať si o celej situácii. Na schôdzku do Mníchova sa ráčili dostaviť Adolfko, Musso Veľká tlčhuba, naivný Chamberlain a otvorený zradca Daladier. I keď treba povedať aj to, že už sa nejednalo o to, či územia vydať, pretože Hodžova vláda 21. septembra súhlasila s odstúpením Sudetov Nemecku, nezabúdajme. Už išlo iba o to, že Hitlerovi sa nepozdávali lehoty, do ktorej sme mali opevnenie a priemysel...pardón, územia, pravdaže...odovzdať. Československú delegáciu síce prizvali, ale nechali ju stáť predo dvermi. 30. septembra a oc predtým nás spojenci opustili a naša vláda dostala do rúk nariadenie ihneď pohraničie odstúpiť.
A ako sme reagovali? Napíšem zajtra
