Potom je tu ale prípad, keď máme jedného hrdinu priamo pred nosom, no napriek tomu si dáko nevieme či nechceme spomenúť. Jedným z takých bol Jozef Gabčík.
Áno, ja viem. V posledných rokoch sa o svetoznámom atentáte na nacistického pišišvora hovorí aj v médiách častejšie. Briti o ňom dokonca točia film s holywoodskymi parametrami. Napriek tomu toto meno stále väčšine ľudí nič nehovorí, maximálne si spomenú, že máme nejaké vodné dielo Gabčíkovo (aj to len preto, lebo kvôli nemu boli spory s Maďarmi hnusnými feferónovými, čo nám chcú ukradnúť Dunaj!). Poďme si teda prejsť túto udalosť krok za krokom. Pravdaže, s citom pre nezmysel.
Máme rok 1938. V Nemecku vládne Rakúšan (rakúska diplomacia čoskoro presvedčí celý svet, že to bol Nemec) s dosť vyhraneným vzťahom k Slovanom, Židom, Rómom, Francúzom, nízkym ľuďom, tmavým ľuďom, zdravotne postihnutým ľuďom, homosexuálom....trochu ako Gigerov Votrelec ide po každom, kto sa nepodobá jeho ideálu. Ironicky mu nezodpovedá ani on sám...vlastne prakticky nikto z jeho najbližšej garnitúry....teda až na jedného, o ktorom tu bude reč). Nemci mu to žerú, pretože najčastejšie slovo z jeho úst pri prejavoch je mier. Postupne začína blbnúť hlavy aj súkmeňovcom v susedných krajinách. Také Rakúsko či Československo, patriace v tej dobe k priemyselnej špičke, je lákavou korisťou (chceli naše fabriky, mocnosti jedny západné!). Medzitým na Západe naši ctení spojenci pozvoľna začínajú tvrdiť, že vlastne ani tak spojencami nie sú. A že Češi a Slováci by tomu fúzkatému hysteriónovi mali dať hračku, kvôli ktorej sa tak usilovne hádže o zem. Len nech je pokoj, aspoň teda do volieb. Československo mobilizuje, ale politici v poslednej chvíli cúvnu. Tým dosiahnu, že Slováci sa na celú vec môžu tradične vyje....vykašlať a idú so silnejším. Čechom sa do dvora nakýbluje niekoľko desiatok tisíc nemeckých imigrantov a začnú sa tam správať ako doma, vrátane nekompromisného presadzovania vlastne zvrátenej politickej kultúry. Kto mohol, zdrhol preč. A tu sa, milé deti, začína náš príbeh.
Jozef „Zdeněk“ Gabčík sa narodil v Poluvsí tesne pred prvou svetovou vojnou. Tradičná slovenská rodina: Otec zarábal v cudzine (USA a Argentína), mamka v domácnosti. Keď mal Dodo 15 rokov, išiel do učenia za kováča a zámočníka, stihol aj dva roky obchodnej školy. Ako bolo v tej dobe zvykom, následne sa navliekol do zeleného súkna a začal sa s puškou plaziť v blate. Asi sa mu to zapáčilo, lebo to dotiahol na poddôstojnícku školu a keď dokončil povinný turnus, rozhodol sa dať tomu ešte pár rokov. V roku 1937 mu skončila zmluva a Jozef sa rozhodol, že dá pre zmenu šancu civilu. Od uniforiem ale ďaleko neušiel: nastúpil do chemičky, ktorá vyrábala bojové plyny (hej, aj také sme vtedy mali). Pri bližšie nešpecifikovanej príhode sa toho svinstva nadýchal a tak šiel krútiť smeny do skladu v Trenčíne. Tu ho zastihol vznik Slovenského štátu, ktorý sa mu ako demokratovi ani zamak nepozdával. A možno len nemal rád černokňažníkov na čele štátu. Keď si Nemci prišli prevziať chemikálie, poškodil zásobníky a v júni 1939 zdrhol do Poľska. Zamieril do Krakówa a pridal sa k československej jednotke. A tu sa stretol so svojim súputníkom (spoiler alert) doslova až nadosmrti, Jánom Kubišom. V Poľsku vydržali len mesiac, ani len na Nemcov nepočkali. Než sa skončil júl, obaja už boli navlečení v mundúre Cudzineckej légie a následne sa pridali k ďalšej československej zahraničnej armáde. No proste, fluktuant ako hovädo! V bojoch o Francúzsko si stihol ešte vyslúžiť povýšenie na čatára a už ho evakuovali do Británie. Po toľkých peripetiách chcel skúsiť niečo iné, tak požiadal o prijatie k letectvu. Nadriadení ale mali iné plány, ako nechať Doda lietať v kovovej trubke s krídlami a zostreľovať germánske pandravy z oblohy. Gabčík sa stal členom prvej skupiny našincov, ktorí absolvovali tzv. kurz útočného boja. Ten učili gentlemani z Commandos, teda etiketa sa tam zjavne nevyučovala. Nasledoval výsadkársky a spravodajský kurz. A teraz už len zoznámiť Jozefa s tým, čo by československé velenie tak nejak potrebovalo vyparatiť. Taká maličkosť – vykrútiť krk tretej najvyššej persóne Náckovskej ríše.
Ani český „Pro-tento-krát“ nebol práve rajom na zemi. Nemci sa rozhodli vyriešiť tzv. Českú otázku prostou germanizáciou celého priestoru Čiech a Moravy. Len za prvé tri dni po príchode Reinharda Heydricha do Prahy bolo popravených viac ako 90 ľudí. Postupne sa uzavrela drvivá väčšina českých kultúrnych ustanovizní, teror sa mal dalej stupňovať.....skrátka klasické vyčistenie priestoru, prispôsobenie vlastnej kultúre a ideológii, a nakoniec obyčajná kolonizácia. Asi preto dnešní náckovia nemajú radi musulmanov – konkurenčný boj. Herr Heydrich mal však aj ďalšie koníčky: napríklad prípravu holokaustu (bol jedným z hlavných architektov konečného riešenia). Skrátka, v Čechách mu toľko ľudí želalo len to najhoršie, až sa to proste muselo vyplniť.
V Británii medzitým Gabčík dokončil výcvik a začal sa s Karlom Svobodom pripravovať na akciu. Akurát, že Svoboda mal pri výcviku nehodu, z ktorej sa len tak dostať nedalo, takže Gabčík navrhol svojho kamaráta Kubiša.
A tu to na dnes ukončím, dámy a páni, ani Heydrich (spoiler alert) neskapal za deň. Mal to byť len jeden článok, ale informácií som zhromaždil dosť na to, aby som mal potrebu sa nimi predvádzať. Pokračovanie v pondelok, tešte sa!
