O osemdesiatdva rokov neskôr, tri dni pred výročím jeho smrti, odhalili pod Duklou sochu. Akurát nie jemu, ale sovietskemu maršalovi Ivanovi Konevovi. Na ceremónii v Kružlovej nechýbal výber našich rusohujerov: minister pôdohospodárstva Richard Takáč, europoslanec Smeru Ľuboš Blaha ani ich riadiaci dôstojník ruský veľvyslanec. Minister pôdohospodárstva je pri odhaľovaní bronzu zdanlivo nečakaný hosť. Pôda v tom údolí však bola vždy úrodná. Na jeseň 1944 sa do nej sialo ľudskými telami.
Socha stojí na mieste, ktoré sa dodnes volá Údolie smrti. Chce sa mi napísať, že je to metafora, lenže je to skôr inventúra.
Muž, ktorý sa prebil domov
Vedral nebol generál od zeleného stola. Na ruskom fronte prešiel do zajatia a v roku 1916 vstúpil do légií. Bojoval pri Zborove a prešiel celú Sibír. Potom slúžil republike, okrem iného ako veliteľ horského práporu v Sabinove.
Po okupácii spoluzakladal odboj a pred gestapom ušiel v januári 1940 cez Francúzsko do Londýna. V auguste 1944 odišiel k československému zboru v ZSSR, kde už Dukla krvácala.
Dvadsiateho prvého septembra prevzal zdecimovanú 1. brigádu: za dva týždne bojov klesol jej stav z 5 503 na 3 613 mužov. Šiesteho októbra ju doviedol na hranicu. Dal vztýčiť vlajku, vzdal česť padlým a chcel ísť ďalej.
Vodič obchádzal pokazené auto po krajnici a zachytil nastražený kolík. Vybuchla protitanková mína. Podľa historika Zdeňka Valíša generálovi vo vzduchu puklo srdce. Osud má pre dramaturgiu vynikajúci cit. Pre spravodlivosť žiadny.
Zahynul pár desiatok metrov za hranicou. Na mieste stojí od roku 1969 skromný pamätník Puknuté srdce, generál leží na cintoríne na Dukle. Sochu nemá. Na tú by potreboval lepšie kontakty v Moskve.
Päť dní do Prešova
Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a Sovieti mu chceli pomôcť úderom cez Karpaty. Plán pripravil maršal Konev. Vojská mali prejsť vyše sto kilometrov horami z Krosna do Prešova za päť dní. Na prípravu dostali štyri dni. Generál Šmoldas rozprával historikovi Eduardovi Stehlíkovi, ako Konev po plánovaní zapichol ceruzku do mapy a kričal: „To bude ale bordel!“ Bol to jediný bod plánu, ktorý vyšiel presne.
Dve slovenské divízie, ktoré mali vojskám otvoriť priesmyk, Nemci ešte pred útokom odzbrojili. Plán sa napriek tomu nezmenil, keďže v boľevickom systéme čohokoľvek sú flexibilné nanajvýš chrbtice. V Červenej armáde sa plány menili ťažšie ako velitelia a oveľa ťažšie ako vojaci. Tých menili priebežne.
Československý zbor pritom v tom čase netvorili ostrieľaní profesionáli, ako sa ľudia často dominevajú na základe komunistickej propagandy. Na jar 1944 doň narukovali tisíce volynských Čechov, potomkov českých osadníkov z dnešnej Ukrajiny, medzi nimi aj mladiství dobrovoľníci. Na Duklu prišli po niekoľkých mesiacoch výcviku, do hôr, ktoré nikto poriadne nepreskúmal.
Pri poľskej Machnówke vošla 3. československá brigáda tam, kde mala podľa velenia stáť Červená armáda. Stáli tam Nemci s tankami. Veliteľ práporu Oldřich Kvapil opísal, ako okolo neho utekali vojaci, niektorí šestnásťroční, a od hrôzy odhadzovali zbrane. Paniku zastavil až streľbou do vlastných. Inak by Nemci rozdrvili celý prápor aj jednotky za ním.
Výsadková brigáda, vycvičená na zoskok do Povstania, mala odletieť na Slovensko. Kvôli zlyhaniu pri Dukle ju najprv nasadili do priesmyku ako pechotu. Veleli jej dôstojníci z Anglicka a slúžili v nej Slováci, ktorí predtým prebehli z armády Slovenského štátu. Do povstania ju preniesli, až keď vykrvácala v horách. O kótu 534 pri Dukle sa zasa bojovalo desať dní a vrch zmenil majiteľa viac ako desaťkrát. Vojaci ho volali Krvavá kóta.
Dôstojník Vojtěch Lehar kritizoval nezmyselné rozkazy, ktoré hádzali vojakov do mlynčeka na mäso. Neskorší generál Tomáš Sedláček hovoril o dukelských jatkách. Nemeckí velitelia hlásili, že strieľali bez prestania, a predsa prichádzali ďalšie vlny, až sa na svahoch kopili mŕtvi. Prápory sa menili na roty, roty na čaty.
Z piatich dní bolo päťdesiat. Cieľ operácia nesplnila a povstanie medzitým padlo. Sovietska 38. armáda stratila podľa Vojenského historického ústavu asi 13 500 mŕtvych a nezvestných a 48 000 ranených. Československý zbor, v ktorom bojovalo vyše tritisíc Slovákov, prišiel nenávratne o 1 630 mužov a o 90 percent veliteľov.
Najťažšie boje prebehli v poslednom týždni medzi Nižnou Pisanou a Kapišovou. V Údolí smrti. Smrť tam v októbri pracovala nadčas a bez nároku na príplatok.
Maršal z bitúnku
Dukla nebola v Konevovej kariére nehoda, skôr sa tisne na jazyk slovo „rutina“.
V októbri 1941 velil Západnému frontu pred Moskvou. Pri Vjazme mu Nemci obkľúčili päť armád a statisíce vojakov padli alebo skončili v zajatí. Stalin ho chcel postaviť pred súd, zachránil ho až Žukov.
Potom prišiel Rževský výbežok. Bojom o neho v rokoch 1942 a 1943 sa dodnes hovorí Rževský mlynček na mäso. Konev tam velil najprv Kalininskému, potom Západnému frontu. Útoky sa opakovali celé mesiace s rovnakým výsledkom. Len pri operácii Mars v zime 1942 prišiel jeho Západný front spolu so susedným Kalininským podľa oficiálnej ruskej štatistiky o vyše 70 000 mŕtvych a 145 000 ranených a chorých. Americký vojenský historik David Glantz odhaduje mŕtvych na 100 000. Napriek obrovským obetiam operácia nesplnila ani jeden cieľ. Vo februári 1943 Koneva z velenia frontu odvolali. O rok neskôr bol maršalom. Holt sovietsky systém.
Karpaty teda neboli výnimkou, len pomyselným pokračovaním. Plán na päť dní, príprava na štyri a keď plán zlyhal, vinník sa hľadal medzi podriadenými. Na tretí deň operácie Konev odvolal veliteľa Československého zboru generála Jana Kratochvíla, vraj preto, že nezvládol velenie. Jeho nástupca Ludvík Svoboda mu pri preberaní velenia povedal, že podľa neho sú dôvody odvolania iné.
Ešte výrečnejšie bolo, ako velenie odovzdali Svobodovi. Generálplukovník Moskalenko, veliteľ Konevovej 38. armády, mu pri odovzdávaní rozkazu oznámil, že mu z veľkej dôvery zveruje celý zbor, hoci sa deň predtým podľa vlastných slov presvedčil, že Svoboda nezvláda ani brigádu. Povedal to mužovi, ktorý viedol Čechoslovákov od Sokolova po Kyjev a ktorého Sovieti sami presadili do čela jednotky už v roku 1943. Ponížiť človeka v tej istej vete, v ktorej ho povyšujete...to nie je nedopatrenie, ale jasná metóda. Jeden československý generál dostal vinu za sovietsky plán, druhý dostal velenie spolu s pripomienkou, že ho môže kedykoľvek stratiť. Chyby putovali nadol, zásluhy nahor a ľudia do hôr.
Po vojne si Konev životopis doplnil. V roku 1956 velil krvavému potlačeniu maďarského povstania. V máji 1968 prišiel s delegáciou do Prahy preveriť stav československej armády, tri mesiace pred inváziou. Krakov jeho sochu poslal v roku 1991 do Ruska, Praha svoju v roku 2020 do depozitára. Slovensko si maršala objednalo späť. V bronze.
Čo si vlastne uctievame
Nič z toho neuberá na obeti vojakov. Dukla mala zmysel. Nemci kvôli nej museli stiahnuť z východného Slovenska 12 500 mužov a povstanie získalo čas. Veterán Vilém Sacher to zhrnul presne: operácia nutná bola, také obrovské straty nie.
Vojaci majú svoje pamätníky na Dukle a vo Svidníku dávno. Nová socha patrí človeku, ktorý ich poslal do hôr s plánom na päť dní a prípravou na štyri. genrál Sázavský, ktorý ich cez hranicu do vlasti previedol, má malý pamätník pri bývalej colnici.
Obchod starý ako Kremeľ
Konevovská iniciatíva prišla od premiéra Roberta Fica. Ten už roky pestuje šport, ktorý by olympijský výbor z hygienických dôvodov nikdy neuznal: výstup do Putinovej plynovej rúry, proti prúdu a bez istenia. V máji 2025 sa o soche v Moskve rozprával priamo s Putinom a ten nápad pochválil. Kto k soche potrebuje pochvalu z Kremľa, ten zrejme vie, pre koho ju stavia. Socha v Kružlovej je vrcholová vlajka tejto expedície.
Na celej veci je čosi takmer obdivuhodné. Vláda, ktorá zrušila Úrad špeciálnej prokuratúry a Trestný zákon prepisovala v skrátenom konaní, pochopila, že minulosť je nepohodlný svedok. Zákony sa dajú prepísať za pár týždňov. S dejinami je to pracnejšie, a tak im aspoň vymenila hrdinov. Kto si zvykol ohýbať pravidlá podľa vlastnej potreby, napokon začne ohýbať aj mŕtvych. Túžbe zabrániť trestoprávnej zodpovednosti tu zdatne sekunduje chorobná túžba po moci.
Kým českí vojenskí historici roky pátrali v archívoch po 617 padlých z Dukly, ktorých mená nestáli na žiadnom pamätníku, slovenská vláda odliala do bronzu muža, ktorý ich do tých hôr poslal bez poriadneho prieskumu aj prípravy. Moskva dostane maršala, Bratislava potľapkanie po pleci a účet zaplatia mŕtvi. Tí nenamietajú. Pre istý typ politikov je to na mŕtvych to najpraktickejšie. Stačí si vypočuť, čo si o rozprávali o generálovi Lučanskom na chate v Čifároch.
Jaroslav Vedral-Sázavský bojoval za svoj štát od roku 1916. Domov sa vracal od roku 1940. Došiel pár desiatok metrov. Zostal po ňom hrob, kamenné srdce a riadok v učebnici, ktorý málokto čítal. Ivan Konev sa pod Duklu vrátil v bronze, v sprievode ruského veľvyslanca, ešte k tomu na miesto, kde sa jeho päťdňový plán skončil najkrvavejšie.
Sochu neodhalil národ. Odhalili ju politici. Tento národ v podobných chvíľach netaktne mlčí a to ticho je v na Dukle počuť veľmi zreteľne. Komu teda skutočne patrí Údolie smrti? Tým, ktorí si ho dokážu vážiť pre to, čím je skutočne: pomníkom boľševického bordelu, sovietskej nadutosti a československého poníženia. Ale najmä heroizmu obyčajných vojakov, ktorí na rozdiel od perfídneho smeráckeho klanu boli ochotní brániť krajinu aj hodnoty, na ktorých stála, proti niečomu tak obludnému, ako bol nacizmus. Ten, ktorý teraz Fico s nepredstieranou rozkošou resuscituje.
Zdanlivo nepodstatná socha je dnes jedným z bodov, na ktorých sa láme chrbtica národa. Až aj za toto všetko príde účet, pamätajme si, kto v podobných chvíľach kde stál, čo robil a čo tvrdil.
