Vedci už dávnejšie zistili, že každéhmotné teleso a látka sa skladá z atómov – mikročastíc, ktoré sazhlukujú do molekúl. Aj keď pomerne dlhé obdobie bol atóm považovaný zanajmenšiu časticu hmoty, neskôr sa ukázalo, že tonie je pravda, a vo vnútri atómu sa objavili ešte menšie častice, a toprotóny a neutróny v atómovom jadre a elektróny v obale atómu.
Aj keď teleso, na ktoré sa možnopráve pozeráme, vyzerá byť v absolútnom pokoji, vo vnútri jeho molekúl a atómov pokoj určite nie je. Atómy sa pohybujú vo vnútri molekúl, v jadre atómov sa neustále pohybujú elementárne častice, elektróny v atómovom obaleneúnavne obiehajú okolo jadra podobne ako planéty okolo Slnka.
Tieto pohyby sú príčinou, že každételeso má vždy istú energiu, nazývame ju vnútornou energiou telesa. Tátoenergia spôsobuje, že každé teleso má svoju teplotu, ktorá nikdy neklesne pod určitúminimálnu hranicu. Ale aká je tá hranica?
Vo všeobecnosti platí, že čímrýchlejšie sú pohyby mikročastíc, tým má dané teleso alebo látka vyššiuteplotu. Keď zmiešame napríklad studenú vodu s teplou, tak rýchlosť pohybuich mikročastíc je navzájom rôzna, ale ako do seba narážajú, tak pomalšie sapohybujúce častice studenej vody sú zrýchľované časticami teplej vody a naopak,až kým sa rýchlosť všetkých častíc nevyrovná. Dostaneme vodu, ktorej teplotabude niekde medzi pôvodnými teplotami studenej a teplej vody (závisísamozrejme od pomeru zmiešavania a od teploty okolitého prostredia).
Prvotným zdrojom všetkej energie na Zemi jeSlnko, presnejšie slnečné žiarenie. Dodáva všetkým predmetom a látkam naZemi svetelné aj tepelné žiarenie, energiu. Dokáže teda zrýchliť rýchlosťpohybu mikročastíc telesa, na ktoré pôsobí. Podobnú vlastnosť má napríklad ajoheň, prostredníctvom ktorého sa energia (napríklad) fosílnych palív premieňana tepelnú energiu. Energianevzniká ani nezaniká, iba sa premieňa z jedného typu na iný typ.
Čo by sa teda stalo, keby sa tietočastice v nejakom telese úplne zastavili? Akú by malo potom toto telesoteplotu? Dá sa to určiť? A dá sa to vôbec dosiahnuť?
Určiť sa to dá, aj keď v praxi tonemusí byť dosiahnuteľné. Teplotnú stupnicu, ktorú v dnešnej dobepoužívame (s výnimkou Spojených štátov amerických a niektorých ďalších krajín, kde sa používa Fahrenheitova stupnica)navrhol v roku 1742 švédsky astronóm Anders Celsius a neskôr jumierne upravil (otočil) Carl Linné. Je to stupnica vhodná na bežné používanie,udáva sa v nej teplota vzduchu, vody, telesná teplota, teplota varu,topenia, tuhnutia a množstvo ďalších merateľných veličín.
Vo fyzike a niektorých ďalšíchvedách sa však častejšie používa tzv. termodynamická teplota. Môžeme povedať,že táto veličina je „logickejšia“ (nenadobúda ani záporné hodnoty), ale pribežnom používaní menej praktická (zbytočne veľké čísla). Navrhol ju škótskymatematik a fyzik William Thomson (známy tiež ako barón Kelvin, na jehopočesť sa aj táto teplota udáva v Kelvinoch – ozn. K). Za nulu v tejtostupnici je zvolená tzv. absolútna nula, čiže práve teplota, ktorú by telesomalo, keby sa pohyb jeho mikročastíc úplne zastavil. Teplota žiadneho telesanemôže už klesnúť pod túto hodnotu.
Jednotka termodynamickej teploty sapre jednoduchosť zhoduje s jednotkou Celsiovej teploty (teda keď povieme,že teplota stúpla o 1°C, tak to znamená to isté, ako že teplota stúpla o 1K). Kým ale nulou termodynamickej teploty je absolútna nula, nulou Celsiovejteploty je teplota tuhnutia (zamŕzania) vody. Táto teplota sa rovná hodnote273,15 K. To spätne znamená, že absolútna nula má v Celsiovej teplotehodnotu -273,15°C.
Hodnota absolútnej nuly je teplota,pod ktorú sa už žiadnym spôsobom nedá dostať. Je to teplota, pri ktorej sazastaví akýkoľvek pohyb častíc, a teda teplota, pri ktorej zanikajú všetkyformy života.
