Stojím ráno pred zrkadlom so snahou nakresliť si dvoma ťahmi tvár a započúvala som sa do štebotu vychádzajúceho z detskej izby. Malý drobec – ten, ktorý to všetko predá, hoci nevie počítať, versus veľký drobec – ten, ktorý to neborák všetko kúpi, hoci počítať vie. Stáli oproti sebe za stolíkom, na ktorom si malý drobec rozložil obchod s kartičkami Gormitov (to je nová forma príšer, Kinderká, pokémoni, dokonca ani nálepky futbalistov už neletia), plastovú pokladňu, pár centov na vydávanie a (pozor, teraz to príde) tanierik s piatimi cukríkmi a troma piškótami. Namiesto použitia marketingových komunikačných kanálov začal zvolávať v akustickom rádiuse bytu: „Poooodte si ku mne do obchodu niečo kúpiť, prosííííím“. Zafungovalo to, prvý zákazník už pri ňom stál (v podstate čakal iba na to) a z prasiatka vyberal drobné centy.
„Po koľko máš toho Gormita?“, ukázal prstom na jednu z príšer.
„Po desať centov“, strelil z brucha sumu obchodník.
„Dobre tak ho beriem“, uzavrel obchod veľký drobec, schytil kartičku a už vychádzal z izby.
V tej chvíli začal malý druhé kolo zvolávania, tak sa teda veľký otočil a vraví: „Dobre, tak mi daj ešte tohto Gormita“. Malý drobec sa usmial, zobral ďalšiu kartičku, vložil ju do mikroténového vrecúška, pridal ku nej cukrík a jednu piškótu. „Páči sa, tridsať centov!“
„Noooo, nebavím! Za tamtoho si chcel desať a za toho už tridsať?!!“, rozčertil sa veľký drobec. „No počkaj počkaj, ale k tomuto máš darček zdarma“, potmehúdsky uzavrel debatu šesťročný obchodník.
