...pretože tá konkrétna vôňa sa mi bude spájať iba s jedným tvorom, miestom, udalosťou. Všetko ostatné bude navždy už len kópia, ktorá mi pripomenie prvého užívateľa. Blbé...viem. Nejde však len o parfémy...
Môj šesťročný pokračovateľ DNA prišiel za mnou tak ako to obvykle robieva – s veľkými očami a úsmevom ...a v ruke s akousi modlitebnou knižkou. To bol nový prvok, prízvukujem. „Mamííí ná ovonaj“ podal mi do ruky knižku formátu tuším A7. „Čo je to?“ „To som zdedil po babke“, vytešoval sa malý dedič. Svokra ešte žije, pod pojmom „dedenie“ si drobec predstavuje aj kradnutie vecí zo skrine svojho staršieho brata bez úradnej zápisnice. Keďže knižka vyzerala, že si ešte pamätá stavbu Babylonskej veže, v rýchlosti som prelistovala, či nie je v hebrejčine. Drobec zažmurkal, zhlboka sa nadýchol a vraví: „cítis?“ (mäkčene mu v hovorovej reči moc nejdú)
„Čo také?“ nedalo mi. Sprisahanecky sa priblížil ...“vonia za históriou“. „Čooooo?“ ...nepochopila som. „Ovonaj“, trval na svojom.
Nebolo treba...naftalín skamarátený s penicilínovými kultúrami sa mi do nosa vkradol sám. Schuti som sa zasmiala, a táto historka by možno bola upadla do zabudnutia, nebyť cesty do Žiliny. Nič výnimočné, trochu stresu, trochu práce a večerný príchod do hotela. „Dedičstvo socializmu“, zavrčala unavená kolegyňa pred mramorovým kolosom, ktorý by už potreboval vymeniť okná. Kým sme vyšli na tretie poschodie, ovrčala ešte výťah s červenými kovovými dverami, presne ako u nás v paneláku aj fľakaté koberce na chodbe s vôňou najlacnejšej aviváže na trhu. Celé to uzatvorila trojitým zopakovaním „dedičstvo koumáčov“. Otvorili sme dvere izby a pozreli jedna na druhú, kto vojde skôr. Ja som nebola v bojovej nálade, tak dostala prednosť. Cestu nám skrížil odór naftalínu s ....veď viete aký. „Fuuuj, to je ako u prababky!!“ zatiahla fistulou kolegyňa. Nadýchla som sa, spomenula na drobcove veľké nadšené oči a začala som sa smiať... „Nie moja, toto je vôňa histórie.“
