Každí z nás pociťuje sem tam samotu. Niektorí majú pocit že sú stále sami. Ja sa tak cítim casto. Niekedy mám už z toho depresiu. Som z toho úplne vedľa. A neviem čo mám robiť. Stále si dokola opakujem, že ma asi nikto nemá rád, nikomu na mne nezálezí. Často pritom už aj plačem. Ale potom si poviem :'' Čo blázniš? Veď určite to nie je tak. Máš veľa kamarátov ktorí sú radi, že sú s tebov.'' A hneď sa cítim o niečo lepšie. Poviem si, že to bolo len také chvilkové zlihanie. Proste som sa potrebovala vyplakať. Napíšem kamarátom a začneme sa baviť o rôznych veciach. Ideme von a popri tom ked si spomeniem ako som sa cítila pred chvíľou mizerne len sa nad tým pousmejem a zabudnem nato. Lebo vidim, že to bolo naozaj zbitocné trapiť nad nezmyslami. A som rada, že mám takých super kamarátov ktorí ma z toho vždy dostanú a pomôžu mi .
Týmto im chcem všetkým poďakovať.
{Kristy, Majso, Monika, Misko, Pavla, Renata, Daska, Peto, Radka, Janka.........}
Mám vás vsetkých rada. Iva.
