Ide si ulicou.
Nepremýšľa.
Len tak si ide a hľadí do neba.
Nič ju netrápi, nikoho si nevšíma a stále hľadí do neba.
Kráča chodníkom krôčik za krôčikom. Pod nohy sa už nepozerá, cestu pozná naspamäť. Hladí do neba a obdivuje ho.
Nebo ju vždy lákalo a nikdy sa ho nedokázala nabažiť. Vedela ho obdivovať celé hodiny a aj dni keby to išlo.
No teraz si ho už vychutnáva naplno a priamo v ňom.
Posledné čo si pamätá je piskot bŕzd na aute.
Teraz jej už nič nechýba.
Je šťastná.
Poletuje si na svojich obľúbených obláčikoch a hladí na Zem a premýšľa aké je to tam dole. No vrátiť sa už nechce.
Vždy keď sa pozrela hore čakalo ju tam niečo nové. Nikdy to nebolo rovnaké.
A vždy bola zvedavá, aké to tam je.
Najradšej by si tam hneď zaletela no ľudia nedostali ten dar aby mohli lietať.
Predstavovala si to ako miesto kde je všetko čo jej tu dole na Zemi chýba.
A mala pravdu. Všetko čo jej chýbalo tam našla.
Milovala nebo a teraz je naveky s ním spätá.
