Dennodenne som nielen ja informovaná prostredníctvom médií, resp. pociťujeme i na vlastnej koži problémy súvisiace so školstvom, ktoré sú v spoločnosti prítomné, dá sa povedať, odjakživa. Tieto problémy súvisia buď s nedostatočným financovaním školstva (vysokoškolsky vzdelaní ľudia pracujúci za nízku mzdu, resp. nedostatok financií na vybavenie škôl), no stále častejšie sa stretávame so správami o bezhraničnej arogancii zo strany žiakov, či ich rodičov voči pedagógom. Možno povedať, že problémy školstva sú v ľuďoch. Ako všade inde, aj v prípade školstva platí, že čím disponuje človek väčšími kompetenciami, tým ma väčší podiel na prítomnosti problémov.
Od známeho, učiteľa, som sa prednedávnom dozvedela, aké jestvuje pravidlo na mnohých základných školách, okrem iného i na tej, kde učí on sám. Riaditeľka školy na porade, vo „fáze“ diskusie, reagovala na sťažnosti učiteľa na správanie problémového žiaka nasledovne. Na prvom mieste je žiak, na druhom rodič a vy všetci čo ste tu, ste na treťom mieste. Z toho samozrejme vyplýva, že žiakov je málo, učiteľov veľa (keďže súčasné vysoké školy „produkujú“ nebývalé množstvo absolventov) a keď sa ti nepáči, môžeš ísť na úrad práce, v tom lepšom prípade si nájdi miesto inde.
Táto situácia vo mne vyvolala dve otázky: „Aká generácia mladých ľudí vyrastá v súčasnej dobe?“ a „Má ešte učiteľ vo výchovno-vzdelávacom procese ešte nejaké práva?“. Veď predsa aj učiteľ musí disponovať nejakými právami zamestnanca o ktorých sa v súčasnej dobe neraz polemizuje. A rovnako sa polemizuje aj o správaní súčasných detí, ktoré sú až príliš sebavedomé, no nie sú schopné elementárnych zručností, ktoré som ovládala v ich veku ja, moji rovesníci, či staršia generácia.
Netvrdím, že slušnosť žiakov by sa mala vynucovať fyzickými trestami, no osobne si myslím, že je nehorázne nepriamo podporovať aroganciu žiakov, namiesto toho, aby sa problémy, ktorých nie je málo riešili takouto formou. Veď v prvom rade výchovne vplývajú na deti ich rodičia a tu vidím ďalší „kameň úrazu“. V súčasnej hektickej dobe práve tí najpodstatnejší, rodičia, nemajú dostatok času, aby sa v dostatočnej miere zaujímali a venovali svojim deťom, aby ich učili „zdravému“ hodnotovému rebríčku, slušnému správaniu a pod. Aké správanie možno očakávať od detí v škole, keď doma je ich mnohokrát nevhodné správanie tolerované, akceptované.
