Otec môjho priateľa ma nahovoril na cestu na bicykloch okolo Tatier, tento rok 49. ročník organizovaný cykloklubom Nižná. Dlho som neváhala nad jeho ponukou, mám rada výzvy, tak prečo ďalšiu neskúsiť. Ak sa pýtate, prečo s priateľovým otcom, tak je to športovec a zábavný človek, ktorý sa tiež nechá nahovoriť azda na všetko. Už cesta do Ružomberka, kde som ho mala vyzdvihnúť z Bratislavy, bola zavčas rána celkom zaujímavá, nakoľko nebolo moc rozumné nechať si na poslednú chvíľu kúpu lístkov na vlak na akciu, kam môže kedykoľvek cestovať celé Slovensko. Navyše si pamätám ten dlhý rad za mnou na vlakovej stanici, ktorý na mňa pozeral veľmi uponáhľane a za ranného stresu...keď mi pani za okienkom povedala, že všetky rezervácie na bicykle na tento vlak sú vypredané, a spoločne preberáme riešenia, ako sa do Ružomberka dostať a stihnúť večernú prezentáciu v Nižnej. Nakoniec po pätnástich minútach mi poradí, nech sa opýtam sprievodcov a možno ma do vlaku pustia i na stojaka.. a potom prechádzať popri tých ľuďoch.. Aspoň už budem poučená do budúcich rokov nenechávať si lístky na poslednú chvíľu.
Nástup do vlaku však dopadol celkom dobre, sprievodca ma usadil vo vozni pre bicykle, zľutovali sa nadomnou i štyria cyklisti, ktorí mi pomáhali so zavesením bicykla na voľný hák. Čo sa však dalo predpokladať, v Trnave nastúpil na vlak s bicyklom i starší pán, ktorý mal rezerváciu, avšak už mnou obsadenú. Našťastie si len zamrmlal popod nos, nijak vážne to neriešil a oprel si bicykel o tie naše.
Chlapcom som ponúkla čokoládky za ich pomoc, náhodou si ku nim medzitým prisadol i tento pán s rezerváciou. Nenápadne som počúvala ich rozhovor z neďalekého miesta (viem, že sa nemá počúvať cudzie rozhovory, ale...) a zistila som, že i pán ide na akciu Okolo Tatier. Nakoniec by sme si mali čo povedať. Chlapci ma pozvali prisadnúť si k nim a poukazovali mi azda väčšinu cykloakcií, ktoré absolvovali, a ktorá ich práve čaká. Bolo veľmi milé spoznať ich a zažiť kolektívne puto cyklistov.
S pánom sme debatili aj po vystúpení našich cyklopriateľov, a hoci som na akcii Okolo Tatier nikdy nebola, zrazu som mala po jeho príbehoch pocit, že už nemusím mať žiadne obavy z toho, čo ma čaká, a či to zvládnem, aj keď som nebola tento rok adekvátne trénovaná. Veľmi som sa tešila.
Nakoniec ma v Kraľovanoch opustil i pán, s ktorým sme si sľúbili, že sa čoskoro vidíme na podujatí. Po vystúpení v Ružomberku som sa zvítala s priateľovým otcom a vydali sme sa na cestu do Podbiela, kde sme mali ubytovanie. Na tejto ceste som mala pocit, že ma každú chvíľu prevalcuje nejaký kamión, pretože vybrať si hlavný ťah Ružomberok - Dolný Kubín je poriadne odvážny krok, hlavne keď sme si mohli vybrať pohodlný vláčik, ktorý do Nižnej vedie. V malom kútiku duše sme to brali ako tréning na Tatry. Našťastie sme túto cestu zvládli živí a zdraví, dokonca i so zastávkou pod Oravským zámkom a neskôr obdivujúc 4. najkrajšiu dedinku na Slovensku, Sedliacku Dubovú, s jedným z najkrajších kostolov, aký som kedy videla. Večer sme sa dostavili do o pár km vzdialenej dedinky Nižná na prezentáciu. Hladní ako vlci sme zjedli nami zvolenú večeru ešte pri registrácii, vyzdvihli bohaté balíčky a išli sa pomaly uložiť na spánok v domnení, že sa vyspíme doružova.
Omyl však bol pravdou. Nad nami ubytovaná mladá skupinka vo veľmi dobrej nálade zaspala na naše pomery veľmi neskoro a buntošila už o štvrtej ráno hlasným rozprávaním sa. Nepomohli ani štuple do uší. Ráno sme sa osviežili studenou vodou, nech sa ako tak preberieme, dali do seba horalku a rezeň (mega zdravé raňajky) a vydali sa na cestu na štart.
Tempo bolo veľmi pohodové, naši priatelia zábavní, čakali sme jeden na druhého, robili si prestávky na fotenie, hlavne s deťmi v Trstenej a Tvrdošíne, ktoré majú v tento deň v škole voľno, aby mohli povzbudzovať, fandiť a „tlesknúť“ si s nami. Pre nich sme boli všetci Saganmi.
Veľké potešenie nás čakalo pred hranicami s Poľskom, v Suchej hore. Šišky bohato posypané práškovým cukrom, tvarohovníky, makovníky, rôzne chutné pečivo a vody. Tak týmto si organizácia u nás naozaj šplhla. Natlačili sme do seba také množstvo, aby sme vládali a vydali sa ďalej do Zakopaného. Kopce nekopce, muselo sa ťahať. Tempom, akým kto vládal. Zberný autobus pre náš nebol riešením. Nešlo o rýchlosť, nešlo o silu, ani dokazovanie si niečoho. Človek mal radosť z toho, čo vidí, vychutnával si pohľad na každý kúsok Tatier, na miesta, ktoré si nevšimne pri jazde autom, pozrel sa a zastavil sa, kde chcel.
A práve v Zakopanom nás očaril prekrásny kostolík, pri ktorom sme sa všetci pristavovali a takisto 2 km pešia zóna s nádhernými reštauráciami nás prinútila poprechádzať sa po nej a posilniť sa zdravým jedlom. Po hodinovom sedení sme sa vydali ďalej na cestu. Prechádzali sme poľskú časť Tatier až nakoniec do Ždiaru. Opäť niekoľko krásnych stupáčikov a prevýšení nás veľmi rýchlo vyhladovalo. Výhľad z Cyrhly každému len odporúčam. Po prejdení hraníc som stretla pod Podspádmi zaujímavú skupinku z cykloklubu, veľmi milých ľudí, ktorým som sa ponúkla, že im spravím spoločnú foto. Zrazu na mňa kričí jeden z davu cyklistov: „To je onaaa, tá čo mi obsadila rezerváciu na bicykel vo vlaku!“ Všetci sa zasmiali vrátane mňa i jeho. Ja kričím: „To ste Vyy?!“ Dohoda vo vlaku sa teda stala skutočnosťou. Nakoniec som sa s nimi i spoločne odfotila a to som ešte netušila, že sa v tomto období budem chciet stať ich členkou.
Po príchode do Ždiaru nás organizácia potešíla výborne prepečenými klobáskami s baraními rohmi, kapustou, bohatou zeleninou a pivkom. Po 90 km ceste po kopcoch sme si to naozaj zaslúžili. A to najlepšie na nás len čakalo - ubytovanie na konci Ždiaru v podobe apartmánov s výbornou reštauráciou pod nami nám spríjemňovalo celkový dojem z tohto podujatia. Nenormálne som sa tešila na sprchu, na večernú pohodu a posedenie s partiou, ktoré trvalo do neskorej noci.
Svieže ráno ma lákalo vstať už o šiestej a ísť sa poprechádzať s teplotou 3 stupňov. Napriek kraťasom mi bolo veľmi príjemne, uznajte sami na tento pohľad.
Na raňajky nás čakali švédske stoly. Rada si vychutnávam rannú kávičku a čaj. Milujem, keď si môžem vyberať, nakladať a vzápätí si to vychutnať. Do Ždiaru nás prišla povzbudiť celá priateľova rodinka. Spoločný obed a strávené popoludnie s priateľom vo wellnese s bazénom, kde sme sa jašili, tak ako len my dvaja vieme, a s výhľadom na Belianske Tatry nám dali pocit, že akonáhle človek opustí prostredie Bratislavy, hneď sú mu dlhšie dni a čas zrazu plynie oveľa pomalšie.
Príprava na ďalšiu etapu, kde nás čakalo ešte 100 km zo Ždiaru do Liptovského Mikuláša priniesla pokoj, oddych, relax, wellness, chvíľu s rodinou, šťastie, úsmev na tvári a nedočkavosť na našu slovenskú stranu Tatier. Zbalenie a opustenie krásneho prostredia a penziónu človek zvládal s malou dušičkou. Ale nič netrvá večne, museli sme sa vydať na cestu, aj so slovenskou zástavou, práve zakúpenou u našich poľských susedov.
Cesta zo Ždiaru do Liptovského Mikuláša bola veľmi rýchla. Dali sme tempo, kde našou priemernou rýchlosťou bolo 28 km/hod cez kopce, náš čas bol 4:45 hod a to sme ešte stihli nakuknúť do Vysokých Tatier a na Štrbské pleso. Horalky sa míňali jedna za druhou.
Som nesmierne rada a vďačná za možnosť vyskúšať si takúto výzvu. Spolu 230 km cez kopce a s mojím bicyklom z Kauflandu za pár desiatok eur (kupovaný v domnení, že budem jazdiť len po bratislavskej hrádzi), som rada, že ma ani on ani moja kondícia nesklamali. I mladých chalanov s výstrojou a drahými bicyklami som nechávala za sebou. Pozdravujem Vás.
Chcem sa poďakovať Cykloklubu Nižná, že organizujú každoročne túto skvelú akciu a vidieť, že za tých 49 ročníkov majú zmapované, čo ľudia potrebujú. S lepšie organizovanou akciou som sa doposiaľ nestretla. A takisto i môjmu priateľovmu otcovi - parťákovi, ktorý ma pozval. Tento rok sa vidíme opäť, už 50 - ročník. Už teraz sa veľmi teším!
