Po uložení batožín, vybavení pár oficialít a zvítaní sa, zvonky na bicykli pred penziónom zacengajú na odchod a my sa vydávame na cestu okolo rybníka Košariská, kde všetkých členov opäť raz uchváti naša krásna rajecká príroda. Rybári chytajú ryby, kravičky sa pasú, slniečko nádherne svieti, aj keď hlásili celý týždeň prehánky či dážď, my v klube sa smejeme, že garant vždy zariaďuje aj počasie, a my sme bez foto s rybníkom v pozadí jednoducho odísť nemohli. Trasa je spočiatku nenáročná, vedie cez podhorský chodníček do časti Trstená, kde sa pri Rajeckej Lesnej napájame na hlavnú cestu. Na chvíľu sa zastavujeme i vo Fačkove, doplniť tekutiny, či počkať na ostatných členov. Príjemné rozprávanie sa cestou do Čičmian, kde autíčko prejde raz za desať minút, v nás vzbudzuje dojem spätosti s prírodou. Okolo len krásne lesy a pred nami výzva, o ktorej vtedy ešte nik netušil.
Občerstviť sa prichádzame do penziónu Javorina, s obsluhou dám v tradičných čičmanských krojoch. Niekto si dáva pivko, niekto kofolu, buchty, či makové šúlance, pre odvážlivcov padajú za obeť i prvé frťany borovičky od Fera, ktorý opäť nesklamal a podelil sa. Radenov dom, či krásne maľované domčeky stoja za pristavenie sa.
Pri odbočke z Čičmian si vyberáme dlhšiu a ťažšiu trasu, na smer Zliechov do Liešťan. Krásny zliechovský kopec, stúpanie a potom klesanie je pre nás cyklistov vždy veľkou výzvou. Hlavne, keď si to môže človek užiť dole kopcom s vetrom vo vlasoch, ktoré sú však ukryté častokrát pod prilbou. Nebyť výberu tejto dlhšej trasy, takými nádhernými zážitkami a fotkou so Strážovom za nami by sme v súčasnosti nedisponovali.
A teda zo zliechovského kopca, okolo Strážova, míňame i odbočku na Gápel, dostávame sa postupne na smer Liešťany, prechádzame okolo Nitrianskeho Rudna, kde sa dohadujeme, že naša cesta povedie až do Bojníc. Cestou sa zastavujeme v dedinke Šútovce, kde na nás čakal takisto plodný kopec, ktorý berieme ako prípravu na Fačkovské sedlo. Milý pán v miestnej krčme nám poradí Salaš Viglaš, známy vo svojom okolí s naozaj výborným jedlom, ktoré sme mali aj česť ochutnať. Ani menši defekt nás nezastaví a všetci sa opäť vydaváme na cestu. Posilnení jedlom, ale zároveň už s ubúdajúcimi silami z úmorného tepla sa dostávame do Bojníc, kde ani nestíhame pozrieť zámok, pretože sa obávame, aby sme vôbec stihli Fačkovské sedlo ešte za svetla. Po dohode so skúsenejšími cyklistami neprechádzame cez Kanianku a Lazany, ale strihneme to na Prievidzu, rovinatejšiu plochu a rýchlejšiu trasu cez mesto, a po hlavnom ťahu 64 sa aj my ťaháme postupne cez Kľačno na Fačkovské sedlo s pár zastaveniami.
12 % stúpanie na Fačkovské sedlo zvládame bravúrne a tento deň sa tak stáva pre všetkých výzvou, zvládnuť 105 km s prevýšením cez 1200 m si pár ľudí zapísalo ako svoje osobné rekordy. Na Fačkovskom sedle si všetci vydýchneme pri spoločnom pivku a hodnotíme, že keby sme to nepotiahli na Prievidzu, na Fačkovskom sedle by sme určite zmokli. Ťahať do kopca za dažďa by nebolo nič príjemné. Jazdili sme síce po mierne vlhkých cestách na sedlo, ale zato už bez dažďa a so slniečkom nad nami. Úžasne načasované.
Po veľkom výkone sa postupne stretávame u mojej babky, kde za odmenu na nás čaká perfektný gulášik, bravčové kolienko s chlebíkom a vínko od Jožka, úžasného človeka. Stiahli sme veru aj tri fľaše, okrem iného :) Do nočných hodín sme hodovali a popíjali v altánku, kde nám spoločnosť robila i moja rodina a psík Rex. Všetci uvažujeme, čoho budeme schopní na druhý deň, či sa budeme vedieť postaviť a chodiť, a nie to ešte bicyklovať.
Ďalšie ráno sa teda nakoniec zdraví a spokojní po výkone stretávame u našej babky, kde mal klub odložené bicykle a pochopiteľne všetci máme chuť urobiť si ľahšiu trasu, preto navrhujem zájsť opäť do Rajeckej Lesnej a vidieť Slovenský Betlehem (väčšina ho už videla pred rokmi, aspoň sme si však oživili spomienky), kalváriu a prírodný gejzír v Ždiarskej doline. Prekvapením je, keď natrafíme na púť a hody v Rajeckej Lesnej spojenou so stánkami a s práve prebiehajúcou omšou. Perfektné, že si mohli podaktorí kúpiť i trdelníky, či oblátky pre svoje rodiny.
Zhruba po dvoch hodinách odchádzame z Frívalda, ako sa táto dedinka ľudovo nazýva, cez Ďurčinú, Rajec, Jasenové a zbyňovský tábor, ktorý už dnes slúži na účely paintballu, do Rajeckých Teplíc. Za Jasenovým Janke zlyháva brzda, preto jej ju chlapci odpájajú, oprava je možná až v servise, a Janka to dole kopcami zvláda na prednej brzde. Cesta vedie opäť cez horu, nádherný horský chodníček s vystupujúcimi konármi zo zeme a popri rieke Rajčanka. Spoločne sa vydávame všetci do pizzerie, kde sa opäť raz dosýta najeme a na rybníku pri bašte pozeráme labute, či plávajúce člnky.
Cestou naspäť chytáme bronz po kopečkoch cez Kamennú Porubu a Konskú a okolo židovského cintorína až do Rajca, kde si ešte na pár minút sadáme opäť do Dubovej na jedno zaslúžené pivko po ďalších 43 km. Lebo kde sme začínali, tam i končíme.
