Moja doučovateľka francúzštiny (inak pozdravujem milú pani Banyárovú) mi raz náhodou požičala knižku od ruského autora Valerija Sinelnikova. Asi ho mnohí poznajú, ak nie, tak v skratke zhrniem, že tento autor sa venuje problematike osobného rastu a riešeniu zdravotných, citových alebo finančných problémov ľudí prostredníctvom práce s ich podvedomím. V jednej z jeho množstva kníh s názvom "Ako sa mať rád" je kapitola o ženách a ich ženskosti. Spisovateľ veľmi zaujímavým spôsobom opisuje celkovú podstatu ženy a hovorí o tzv. mužskej žene. Takáto osoba nikdy nie je vo vnútornej harmónií so svojou podstatou a nemôže byť ani šťastná vo vzťahu s mužom, pretože mužská žena si k sebe vždy pritiahne ženského chlapa. V knihe sú uvedené mnohé vysvetlenia prečo tomu tak je a aké problémy môžu vzniknúť. To, či tomu veríte alebo nie, nechám na každého z vás (samozrejme odporúčam prečítať si). Mne osobne však táto kniha (a mnohé ďalšie knihy, nielen od tohto autora) objasnila veci a javy, ktoré možno v živote vidieť. Taktiež som si uvedomila, že s tou mojou ženskosťou to nie je celkom v poriadku.
Ale späť k milovaným sukniam. V tej istej časti spisovateľ rozoberá aj oblečenie. Hovorí najmä o ženách, ktoré nenosia sukne. Verte mi, dosť ma to šokovalo, keď v 21. storočí niekto do knihy napíše, že ženy by nemali nosiť nohavice. Nehovorí to síce týmto spôsobom a tak rázne, ale rôznymi argumentmi sa tým čitateľov/ky snaží presvedčiť. Jeho vysvetlenie vychádza z myšlienky, že to, ako sa obliekame, odráža náš obraz o nás samých, to, ako sa vidíme my. A keď nejaká žena nenosí nič iné len nohavice, tak svoju ženskú stránku potláča a vytvára si viac mužskej energie. Povedzme si úprimne, ženy, keď si oblečiete šaty alebo sukňu, je to úplne iný pocit, ako keď máte nohavice, však? Inak jednáte s ľuďmi, inak sa vám chodí po ulici a neviem ako vy, ale ja sa cítim skvele a mám zo seba oveľa lepší pocit.
Po dlhšej úvahe a ťažkom premýšľaní som sa rozhodla, že to vyskúšam. V tom čase som už mala zopár sukní v zásobe, ale tie väčšinou len zostávali pekne zavesené v skrini. Tak som ich postupne začala vyťahovať a vždy, kedy to len šlo som si jednu obliekla. Takto to pokračovalo týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom až som dospela do štádia, že som si už viac ako rok nekúpila žiadne nohavice. Nie, že by som nohavice vôbec nenosila, občas si ich dám, ale tým že ich nepoužívam ich ani moc neničím a nemám potrebu kupovať si nové. Okrem toho som zistila, že som oveľa spokojnejšia keď som v sukni. Na ten pocit som si tak navykla, že keď viem, že si mám obliecť nohavice, tak som trošku nesvoja. Ten pocit je pre mňa ako droga.
Naozaj je škoda, že ženy tak málo nosia sukne (česť výnimkám). Je to nie len pekné, ale zlepšuje to aj ich vzťah k sebe samej. Možno som niektorú z vás inšpirovala, možno nie, ale nezabúdajte, že aj keď sukne nenosíte, je dôležité, byť vždy upravená a čistá. Pretože to, ako sa o seba staráme a koľko času si venujeme, odráža to ako moc sa milujeme. A keď sa budeme milovať, tak nás bude milovať aj zvyšok sveta.
Ivet






