Nikdy som sa vo výťahu nezasekol. Scény z filmov sú oproti tomu, čo sa so mnou dialo, úplne nič. V jednej ruke notebook, v druhej nákup. Našťastie som mal mobil a našťastie som bol vo výťahu, ktorý nebol zničený. Našiel som číslo na poruchy a zavolal. Pani na druhej strane chcela moje meno, číslo a až potom mi povedala, že posiela chlapov. Zložila.
A začali neskutočne dlhé minúty a sekundy. Normálne som sa bál. Hlavou mi začali prechádzať všetky možne životné situácie, ktoré som zažil. Keď som v myšlienkach prežil celý svoj život, prešli sotva 3 minúty. Vedel som, že musím len čakať a že nič nezmením. Tá bezmocnosť bola šialená. My chlapi sme predsa záchrancovia sveta a zrazu nemôžem nič urobiť?
Po strašných 20 minútach prišli dvaja chlapi v montérkach. Strčili medzi dvere a zárubňu výťahu dlhý drôt a za sekundu otvorili dvere. Miesto toho, aby som sa tešil svojmu vyslobodeniu, bol som na seba naštvaný. To som tak neschopný niečo vo výťahu vymyslieť a otvoriť si dvere sám? Veď to bolo také jednoduché!! Kus drôtu!
