Stála som tam a hľadela do tých očí, ktoré som uctievala tak dlhý čas a nemohla som sa zmohnúť na slovo, jednoducho nastal koniec sveta, alebo prinajmenšom aspoň koniec môjho mladého života. Z úst mu vychádzala jedna definitíva za druhou, na čo som reagovala len veľkým prísunom slz do mojich už aj tak dosť krvavých očí. Bolo to zlé obdobie môjho života, nie najhoršie, ale dosť zlé. Všetko však len kvôli tomu, že veci, ktorých som sa tak obávala a nechcela si ich pripustiť k telu sa zrazu vybrali ku mne na návštevu a ponúkali mi svoju skazenú a bolestivú náruč.
Odchádzala som odtiaľ bez dychu. Oči boli zrazu až mučivo suché a hlava kruto prázdna. Nedokázala som volať priateľkám, nedokázala som sa opiť a zabudnúť, a tiež som nedokázala ani skočiť z mosta. Bola som jednoducho hlúpa, v tej chvíli áno. Nenávidela som seba, svoju rodinu i priateľov, dokonca ani vzduch aj keď bez neho by som nemohla prežiť.
Prišla som domov a ľahla si do postele, čakala som na koniec sveta v pohodlí, veď prečo si neužiť tie posledne chvíle ? Neustále som však hľadela pred seba neschopná myšlienky. Potom sa to však stalo, tak ako vo všetkých tých ženských románoch alebo stupídnych romantických filmoch. Nastali potoky slz, a vreckovky pri mojej posteli sa začali kopiť a pripomínať oltár môjho nešťastia. Odrazu som nemohla obstáť na mieste, potrebovala som niečo rozbiť, nejako sa vyjadriť, jednoducho urobiť niečo. Cigaretové ohorky v popolníku sa hromadili nezadržateľnou rýchlosťou, všetko bolo zrazu akési rýchle a ja som to nemohla zastaviť. Veď som si ešte ani nestihla uvedomiť, čo sa to vôbec stalo ?
Ja a on, prvá láska skončila... prvá láska, ktorá mi neváhala ublížiť, ktorá nedbala na to, že som chodila týždne a niekedy až mesiace s odstrašujúcimi modrinami, láska, ktorá na mňa nemala čas, a predsa som za ňou chodila ako poslušný psík prosiaci aspoň o kúsok nehy, o jedno pohladenie, milé slovko, alebo jednoducho len o čas, ktorý som s nim mohla tráviť.
Teraz mi to pripadá tak trochu smiešne, mam pocit, že som sa dosť zmenila, a aj pochopila ako sa ľudia dokážu ovplyvniť, ako kvôli kúsku pozornosti dokážu aj nemožné, aj potupujúce.
Cítila som sa však hrozne, mesiace nahovárania kamarátov sa konečne vyplatili aj keď mne ostal teraz len taký tupý pocit samoty. Už som vedela čo bude nasledovať, vedela som, že sa nevráti, aspoň nie hneď, videla som samu seba ako chodím po byte bez štipky záujmu o okolitý svet len v starom zhranenom župane a výraznými kruhmi pod očami, už som videla tie ustarane pohľady mojich najbližších, to ako sa mi budú snažiť pomôcť. Je tu však jedna vec, o ktorej nevedia, o ktorej nevedel ani on a preto to bolo pre neho možno také ľahké. Tá vec sa týkala čisto mňa a naplňovala moje vnútro strachom, z ktorého mi až hučalo v ušiach ako pri úplnej rozčúlenosti.
Jedine čo som však vtedy potrebovala bol pokoj, uložila som teda svoje trasúce sa telo do horúcej vody a ležala som. Počúvala som pomalé odkvapkávanie vody z kohútika a bezmyšlienkovite pozorovala našu miestami splesnivenú kúpeľňu. Bolo mi zle, chcelo sa mi vracať, teraz bolo jednoducho všetko zlé. Prišla som o prácu, ktorú som mala rada, v ktorej som spoznávala toľko nových tvarí, čo mi aj značne zdvíhalo sebavedomie. V škole mi to síce nikdy nešlo nejako brilantne no v poslednej dobe som sa nemohla akosi na nič sústrediť, čo sa samozrejme odzrkadlilo na mojom prospechu a následne aj na vzťahu rodiny voči mne. Všetko bolo tak ťažké, nemala som sa komu zdôveriť, nikto by to nepochopil, nasledovali by len vystrašené pohľady a pošuškávanie, ktorého som sa bytostne bála. Čo som mala v tej chvíli robiť ? Utopiť sa vo vani ? Možno by to bolo aj jednoduchšie, len som neprichádzala na spôsob ako to urobiť, a tiež samozrejme nie som taký zbabelec za akého ma ľudia považujú. Celý môj život zrazu napredoval príliš rýchlo a vyhrážal sa mi čelným nárazom.
Zaobalená v absolútnej nervozite som vyšla z vane, nevedela som čo bude teraz nasledovať. V rámci vyváženia vo svete, toho, že je rovnováha medzi dobrom a zlom, by sa mi práveže mali začať diať lepšie veci, to bolo to jedine čím som sa mohla upokojiť. V tej chvíli som hlavne potrebovala spánok, no na to som bola príliš nervózna a stále som sa nevedela zbaviť tej štipľavej chuti v ústach po cigaretách. Bezmyšlienkovite som vyrazila k lekárničke, vôbec nie za účelom pripravenia sa o život, len som vedela, že niekde tam sú lieky na spanie, ktoré čas od času užívam. Vybrala som dve krásne pilulky a zapila ich trochou vody. Nervozita neprestávala. Zapálila som si ďalšiu cigaretu a stále myslela len na tie oči, ktoré na mňa upieral, keď odriekaval môj ortieľ, pošúchala som si drobnú jazvu na chrbte ruky ako spomienku na minulosť, pretože tam už som ho musela zaradiť.
Pomaly sa mi začala krútiť hlava a tak som radšej šla do postele, vyzerala tak mäkko a útulne. Po tvári mi sem tam stiekla slza a vytvorila dlhú slanú stopu. Ležala som v poskrúcaná a pomaly upadala do bezvedomia. Z posledných síl som si vrazila do brucha päsťou, až ma to samú prekvapilo akú mam ešte silu. Bolo to bolestivé no zároveň očisťujúce. Určite som bola vtedy krásna. Princezná so zlomeným srdcom, ležiaca vo svojej sklenenej rakve omámená narkotikami neustále si päsťou vrážajúca do brucha.
Spánok bol nekľudný a krátky, neustále sa mi vybavovalo všetko to zlé čo som chcela potlačiť. Všetky tie vyhrážky, vykrútené zápästia, aj neustále sa opakujúce druhé šance, v sne som videla neveriacky krútiace hlavy všetkých svojich známych, chýbal asi už len veľký nápis alarmujúci slovo hlupaňa.
Zobudila som sa na tupú bodavú bolesť. Okamžite som cítila, že sa deje niečo zlé, ale aj tak som tomu neprikladala nijakú vážnosť. Kŕče boli prudké a ja som mala pocit akoby mi ničili celé moje vnútro. Ale i tak som vstala, prechádzala sa po izbe a vyfukovala tuhý modrastý dym, musí ma to jednoducho upokojiť. Taká bolesť však nebola normálna, vrátila som sa späť do postele a zakryla si hlavu paplónom, aby nebol počuť môj bolestivý výkrik. Doma nebol nikto a ja som nevedela čo mám robiť. Minúty mi ubiehali ako hodiny a bolesť sa neustále stupňovala, ležala som kŕčovito a zatínala zuby. V rovnakých intervaloch som vstávala a dopovala sa rôznymi liekmi proti bolesti. Majú predsa pomáhať, no ja som na sebe necítila vôbec nič, neustále som len plakala, alebo pri dlhom návale bolesti kričala do vankúša. Všetko bolo zrazu zle, veľmi zle, už som nemyslela na svoj malicherný život, na veci, ktoré ma trápili, teraz mi všetky pripadali ako maličkosti pretože som mala obrovský strach. Strach z toho čo som vedela, že asi nastalo. Vstala som a neistými krokmi kráčala k zrkadlu. V jeho odraze stálo dievča. Veľké modré, no zároveň krvavé oči ma diabolsky prebodávali. Skĺzla som po svojej postave až na veľký krvavý fľak na nočnej košeli, krv mi pomaly stekala po bosých nohách. Nastal koniec, toto už jednoznačne musí byť koniec sveta. Vyrovnane som si napustila vaňu, voda v nej bola priam vriaca a ja som sa do nej posadila. Objala som si kolena rukami a rozplakala sa ešte úpenlivejšie. Behom pár minút sa obraz zmenil na mladú princeznú, ktorej tvár je ošľahaná žiaľom, kúpajúcu sa v krvi. Krv bola všade a ja som prestavala vnímať čo sa deje. Jediná myšlienka bola len na moje malé tajomstvo, na niečo, čo som nikomu nepovedala, na tajomstvo, ktorým som sa utešovala. Teraz je však všetkému koniec. Nemala som prácu, školu, priateľov, rodinu, lásku, a po tom malom zázraku, v ktorý som vkladala toľko nádeji ostala len masa krvi.
Oči plne slz, myseľ na pokraji zošalenia, cítila som sa taká slabá, bola som taká bledá, žiarila som v kontraste s krvou, ktorú som videla všade.
Keď sa na to dnes dívam s odstupom času, boli to zlé dni, sama nechápem, že som to zvládla. Na druhý deň som sa zobudila v nemocnici a našťastie som necítila, žiadnu bolesť, dokonca ani tu psychickú, netrápili ma výčitky svedomia, bolo mi prvý krát po mnohých dňoch dobre, cítila som sa odpočinutá a vedela som, že musí nastať ten dobrý koniec, ktorý mi vždy na konci rozprávky sľubovali.
