Prišla domov v neuveriteľne stiesnenomstave. V poslednom čase sa dusila. Zabíjala ju ta celková banálnosť života,nemohla si plniť svoje sny a pritom ich mala toľko. Bolo tu však prílišmnoho iných povinnosti, žiaden čas a ani žiadne pochopenie. Mala pocit, ževšetko po čom túžila je tak detinské alebo neprístojne. Chcela sa zhlboka nadýchnuť,vystrieť ruky daždivej noci, očistiť sa od toho smútku, tej bezcitnosti,stereotypu a sivosti. Nevedela či ju posadol strach, alebo už nastala celkovádegenerácia jej samotnej.
Sadla si na posteľ a začala plakať. Nebolna to vlastne žiaden dôvod, no zrazu sa jej zacnelo za všetkými snami, ktorémala, zacnelo sa jej za životom, ktorý chcela žiť. Zacnelo sa jej za láskou,bozkami, smiechom, tancom, vierou, šťastím. Bola ako malé dieťa, ktorémuzakázali hrať sa s obľúbenou hračkou. Už ani nevedela čo chce, no bola siistá, že už nemôže žiť ďalej svoj doterajší život. Protivil sa jej každýpohľad, každé slovo bez náznaku úprimnosti, len automaticky naučené frázy, zábavaa automaticky naučený život.
Sedela ako kôpka nešťastia a želala sitak veľa vecí, plakala a srdce jej pukalo. Dych sa jej zastavila ruky sa neovládateľne triasli. Plakala, zatmelo sa jej pred očamia viac si nepamätala.
Pomaly pootvorila oči, ktoré jej jemne šteklilislnečné lúče. Na svojej bledej pokožke pocítila náhly príval tepla. Nevedelakde je, vlastne poriadne si ani nepamätala kto je. Usmiala sa. Cítila sa dobre,nebol tu žiaden pocit bolesti okolo jej zatrpknutého srdca, len to príjemneteplo a záplava svetla.
Posadila sa na mäkkú zelenú trávu a jejzrak oslepila záplava červenej farby. Červená bola všade navôkol. Dokoncai na sebe mala voľné, v jemnom vetre povievajúce červene šaty. Bola bosáa pred ňou bola vyhliadka plná červených vlčích makov, boli ich milióny.Vstala a vstúpila medzi tú záplavu. Cítila sa neopísateľne dobre, akobybolo prirodzené stáť medzi toľkými makmi, akoby to čo robila bolo správne.
Začala tancovať, pomaly, no neskôr sa nechala strhnúťakousi neviditeľnou, no citeľnou vášňou. Teple slnko a hora červenýchkvetov, vlčích makov. Bola šťastná, cítila voľnosť. Jej chodidlá sa zabárali domäkkej hliny a myseľ do slobody. Nádhera, krása, život.
Posteľ, bola mäkká, taká akú ju poznala. Perinypokrkvané v rohu ako vždy a polorozpadnutý medvedík na ňu stálehľadel svojimi očami navodzujúcimi priateľský dojem. Srdce jej divo búšilo, dlanemala horké a spotene. Bola vo svojej izbe, všetko jej tu pripadalo tak známe,jednotvárne. Vône, dotyky, tikanie hodín. Jej zrak si pomaly, akoby sostražitosťou premeriaval okolie. Na pokožke ešte stále cítila teploa dych mala zrýchlený z divokého tanca. Ona však len ležala naposteli. Dozaista zaspala a prisnil sa jej len sen, no bol taký reálny.
Keď si to uvedomila, pocítila vo svojom vnútrismútok a obrovskú ľútosť. Na malú chvíľu bola šťastná, taký pocit užpredsa necítila dávno. Prečo to musel byť len sen ? Prečo jej sivý život musíbyť tak stereotypný ? Tak veľmi si priala zmiznúť, no naozaj je to všetko len obyčajnáprisnená ilúzia. Cítila sa podvedená.
Ostré slnečné lúče, pôsobili hrejivoa svietili jej do tváre. Nenávidela ich. Modrá obloha bez mráčika,slnko silno svietiace a predsa jej zima zachádzala až do špiku kosti.
Sedela na nepohodlnej drevenej lavičkea od úst jej vychádzali obláčiky pary symbolizujúce stále pretrvávajúcuzimu. Stromy navôkol boli bez jediného náznaku života, pôda bola tvrdá,zmrznutá a ľudia neustále pôsobili sivo. Na zemi sa kopili odpadky, ktoréešte prednedávnom ukrýval sneh a v pozadí už bolo počuť slabúnapodobeninu vtáčieho spevu. Jar prichádzala, no to je všetko. Žiaden zásadnýprevrat v jej živote, žiadna zmena, žiaden život, iba ďalšie ročnéobdobie.
Dážď, všade naokolo. Husto pršalo a svetrozvoniaval dráždivou vôňou kvitnúceho orgovánu. Veľké kvapky ťažko dopadali narozpálený asfalt. Ona tam stála. Úsmev, vlhké mihalnice a hlboké dýchanie.Mokré vlasy mala prilepene na tvári a krku. Biela vlhká látka obopínalajej telo a bosé nohy sa zabárali do štekliacej trávy. Cítila pokoja kľud. Na okolí nebolo živej duše. Len ona, dážď, a zmyslypohladiaci orgován. Vzduch voňal ako asfalt a každé dopadnutie kvapkyznamenalo tichý no dunivý zvuk. Dostala neuveriteľnú chuť bežať. Krok zakrokom, pomaly, až sa napokon divoko a so smiechom rozbehla. Nemyslelana to, že by asi mohla vyzerať ako blázon, také hlúposti u nej v tejchvíli nemali miesto. Myseľ mala čistú, slobodnú, vtedy akoby jej patril celýsvet a ona patrila jemu. Akoby bola neodmysliteľnou časťou tohto celku. Niekampatrila. Zmena, život, jar.
Strhla sa a v úľaku pohliadla predseba. Sedela na lavičke, v zvláštnom kŕčovitom rozpoložení a jejnechty sa bolestivo zabárali do hnijúceho dreva, do lavičky, na ktorej sedela. Očimala dokorán otvorené a cítila prudký tep. Chvíľu len tak sedela a snažilapochopiť čo sa práve stalo. Myšlienky sa jej zbláznili a začali šialene poletovať.Zrazu pocítila neovládateľnú triašku, chlad jej objímal celé telo. To hlúpeslnko svieti a jej je predsa zima. Nevedela na nič prísť, musela utiecťako vždy keď nevedela čo ďalej. Ako vždy keď sa ocitla medzi neznámymi, či v situácii,z ktorej nevedela a ani nechcela nájsť východisko. Vstala akozasiahnutá bleskom. Zatočila sa jej hlava a chvíľu trvalo kým zaostrilavidenie. V prstoch cítila jemne brnenie. Jej zrak pripútala lavička, presnejšieryhy na dreve.
Bola to ona. Jednoduchá a sivá. Možnohlúpa, bez známky výnimočnej krásy. Bola prehliadnuteľná. Biela pokožka, kruhypod očami, žiadna starostlivosť, žiadna snaha o to byt krajšou, byť akotie, ktoré všetky obdivovali. Tá istá gestikulácia, niekedy až nezvyčajné tichoa neprispôsobivosť.
Neustále hádky s rodinou, so školou,s priateľmi i so životom ako takým. Bola to len ona, vo svojom dlhomčiernom kabáte s dlhými povievajúcimi vlasmi. Bola sivá a to juubíjalo. Samozrejme, že najmenej sto krát rozmýšľala nad zmenou, či užzovňajšku alebo vnútra, no jej myšlienky nikdy nepresiahli teoretickú rovinu.Bola príliš zvyknutá, na nenávisť k životu a dennodenné výhrady. Bolto taký začarovaný kruh.
Každý deň v rámci rutiny chodievala bezcieľnetými istými uličkami. Každý deň hľadela s výčitkami do zrkadlaa každý deň sa hádala so životom. Neustále plakávala a pýtala saprečo žije. Neustále otázky, no nikdy žiadna odpoveď. To bol jej svet.
Do jej života však vtrhli podivné sny alebomožno halucinácie, boli desivé, pretože na krátku chvíľu žila svojimipredstavami. Mala strach pretože nevedela, čo to všetko znamená.
Vždy si bola istá, že nie je dobrým človekom, ženie je dostatočne dobrá pre všetkých, že len nezmyselne blúdi a jejživotná púť je bezcieľna. Mala určitú istotu v tom, že je sivá. No tentokrát stratila túto svoju bezpečnosť. Dialo sa niečo zvláštne, čo sa vymykalojednotvárnosti. No mala pocit, že je to iba výsmech. Cítila sa zle, cítilahorkosť, pretože vedela, že toho mnoho stráca a nejaká vyššia moc jejukazuje veci, na ktoré nemôže dosiahnuť. Číra provokácia zo strany jejpodvedomia.
Bola s priateľmi, všetci mali na perách úsmeva boli vtiahnutý do akéhosi záživného rozhovoru. Ona však kŕčovito sedela namieste. Cítila vnútornú nervozitu a tiež vyčerpanosť. Už nemala síl predstierať.Nechcela sa nasilu usmievať, či vravieť stále to isté, to už nebolo fér anivoči nim. Musela odísť. Bez slova vstala a za sprievodu všetkých pohľadovsvojich spolustolovníkov sa zavrela na záchode. Sadla si tam na sklopenú doskua tupo hľadela pred seba. Zrazu akoby necítila vôbec nič, akobynejestvovala.
Vtom jej však niečo napadlo. Zavrela oči,zaťala päste a snažila sa opäť snívať. Strach z neznámeho zmizol,chcela len jednoducho nebyť tu v tejto chvíli, na tomto mieste,v tomto živote. Snažila sa v sebe vzbudiť ten zvláštny pocit pokoja. Snažilasa, no o chvíľu ju dobehla zúfalosť, cítila sa beznádejná. Prečo keď to nečaká,tak jej tá vec vtrhne do života a teraz keď chce uniknúť tak sa nič nedeje? Už po stí krát jej líca opäť ovlažili slzy.
Žila pomaly, slzy sa miešali s trápeníma neustálim nepochopením samej seba. Cítila akoby jej niečo unikalo, akobymalé útržky z jej života zmizli, mala pocit, že to bolo niečo dôležité.Cez prsty jej pretekal piesok minulosti dávno zabudnutej.
Zvláštne, hľadela na to všetko okolo sebaa čakala na zmenu. Cítila, že bez nej neprežije. Nebola schopná niečourobiť sama, to nevedela, alebo na to nemala silu. Zmena musela prísť sama odseba.
Chcela pochopiť tuzvláštnosť, svoje správanie i ten bôľ, ktorý zažívala. Neusmievala sa,nerada žartovala, no chcela to pocítiť. Chcela predsa toľko vecí, no každá z nichsa jej zdala na kilometre ďaleko.
Pomaly sa začalo schyľovať k letu. Dniboli čoraz teplejšie, dlhšie a ona musela odložiť svoj čierny kabát. Trávavonku sa zelenela, vzduch rozvoniaval a mesto sa začalo zbavovať svojejstudenej sivosti. Obyčajný ľudia poodhalili svoju masku, smiali sa. Všetkovyzeralo krajšie, iné a predsa ona ostala nezmenená, podľa jej slov sivá.
Tráva jemne šteklila a v diaľkebolo ticho počuť hmyzie prejavy života. Vzduch bol čerstvý, jemne vial do tváre.Bola hlboká tma, ktorú narúšal len veľký mesiac na oblohe. Na zemi sedeliľudia, smiali sa, žartovali, rozprávali. Prostredie bolo neznáme, no predsaakési priateľské. V diaľke bol nádherný výhľad na mestá a dediny žiariacetisíckami malých svetielok. Starosti neexistovali, pre ňu nie. Sedela tam,medzi nimi v tichosti a zrakom sa vpíjala do svetiel. Okolo pásu malaniečiu ruku, prívetivú. Cítila, že by na tomto mieste vedela vydržať večne. Lentak sedieť, zhlboka dýchať, počúvať vravu a opierať sa o niekoho, ktoju ochraňoval. Nechcela prehovoriť, aby tento zážitok nepokazila. Slzy jejzalievali oči, vnútri však cítil veľkú radosť.
Prudko sa nadýchla akoby prežila dlhší časpod vodou, dlaňami si prikryla ústa a nechala tiecť pomalé slzy. Všetkytie obrazy, tie výjavy, ktoré sa jej neustále vracali, všetky ich mala predočami. Boli ich desiatky, stále sa opakujúce, tak šialene krásne. Chcela sarozpamätať, poznala ich, od slova do slova, každý nádych, každú slzu,i úsmev. Boli také známe, no nemala s nimi nič spoločného. Ako to lenbolo možné ? Pozorovala spomienky niekoho cudzieho, a predsa akoby bolijej vlastne. Ruky sa jej triasli a hlavu mala úplne prázdnu. Keby si lenvedela spomenúť, musí, inak zošalie.
„Dnes mi bolo s tebou naozaj dobre.“Povedalo dievča s krikľavo namaľovanými perami a jemne sa pousmialo.Držalo sa za ruku s vysokým chlapcom v jej rokoch a spolukráčali niekam cez mestský park. Dievča naňho neustále hľadelo, no i taksi udržovalo akýsi zvláštny odstup. Akoby sa bála.
Leto bolo už v plnom prúde. Po meste saprechádzali sporo odetý ľudia, všetci sa chladili zmrzlinou a celkovánálada bola uvoľnenejšia. Neustále veľké horúčavy, veľa vody, vôňa opaľovaciehokrému.
Chlapec sa taktiežpousmial: „Aj ja som sa s tebou bavil, len keby nebolo tak príšerne hor...“zasekol sa uprostred vety keď mu zrak spočinul na osôbke zhrbenej na rohujednej z lavičiek. Dlho na ňu hľadel a videl ju, akoby mala na sebeten hlúpy kabát aj keď nemala, videl jej bledú tvár a roztrasené ruky. Novidel tiež aj menšiu zmenu, akési zamyslenie nad vecami, ktoré určite nepôsobilitak smutne ako ona.
Pohol sa ďalej, aj keď nevedel zabrániť tomu,aby sa ešte raz obzrel. Zvyšok cesty kráčalo dievča i chlapec v tichosti.Ruky sa im potili a ticho medzi nimi bolo ťaživé.
„Kto bolo to dievča?“opýtala sa, keď už stáli pred jej domovom a na pery si natrela ďalšiu hrubúvrstvu krikľavej farby. Chlapec nebol prekvapený otázkou, vlastne celú cestu naňu čakal, no keď už k tomu došlo, tak zrazu nemal slov. „Ja.. neviem či bysi to pochopila..., no ona... ona bola.... bola človek.“ Odpovedal po menšomtápaní. Dievča naňho nechápavo pozrelo s otázkou v očiach.
„Vieš kedysi, pripadámi to už roky, sme boli najlepší priatelia. Ona, ona bola jednoducho úžasná.Niekoho takého som doteraz jakživ nestretol.“ Povedal a usmial sa kamsi navzdialený bod na oblohe.
„Ja stále nechápem,v čom bola taká úžasná ?“ vyzvedalo dievča.
„Nemala žiadneproblémy, chcem povedať, že nemala strach, robila jednoducho to čo chcela.Vieš, raz ma zaviedla na pole plné vlčích makov, bolo ich tam milióny a jasom sa díval ako tam len tak tancuje. Alebo vtedy keď bežala po daždi a mňadonútila s ňou. Odchádzali sme do nitky premočený, no snáď nikdy som satak nebavil. Boli to úplne bežné veci, no obyčajný človek by ich nikdyneurobil.“ Povedal a na tvári sa mu rozlial úsmev. Mrzelo ho, že na ňuzabudol a tieto náhodne stretnutia mu pripomínajú celu minulosť.
„Mne tedanepripadala nejako zvlášť pozitívne, či plna života.“ Precedila cez zuby pretožepocítila náhlu žiarlivosť a nemohla si odpustiť jemnú dávku irónie.
„To je aj ten dôvodprečo už sa nerozprávame. Vieš, nemôžeš žiť a neriadiť sa žiadnymipravidlami. Je pravda, že si robila čo chcela a bola pri tom naozaj šťastná,no všetky tie povinnosti, rodina, škola, čas, všetko ju to dobehlo naraza ona nemohla zvládnuť ten nápor. Zrútila sa a od vtedy sanerozprávame. Od toho dňa ma nezdraví a nespája ma ani s jedinoumyšlienkou na minulý život. Niekedy mam pocit akoby na to celé zabudla.“ Celé rozprávaniesa mu na tvári menili snáď všetky pocity. Dievča v tichosti pohliadlo nazem. Nastalo ticho, akoby to že sa o nej bavili bolo niečo sväté, čo terazporušili. Obaja však mysleli len na ňu. Na to ako sedela sama na tej lavičkea nevnímala svet okolo seba. Obaja mysleli na to, že zabudla.
