Aké sú naše skutočné dlhy?

Zrekapitulujme si v čom spočíva grécka tragédia. Dlh krajiny presahuje 120% hrubého domáceho produktu (HDP). Znamená to, že keby ho Gréci chceli splatiť, tak by všetky tovary a služby, ktoré sa v krajine vyprodukujú, museli odovzdávať svojim veriteľom po dobu 15 mesiacov. Je to však nerealistický variant. Predstavme si preto, že by krajina ročne splácala iba 10% svojho HDP. V tomto prípade by nesplatila dlh za menej ako 15 rokov. Viete si však predstaviť, že by ste každému obyvateľovi povedali, že sa jeho príjem zníži o 10%? Veľmi ťažko priechodné riešenie. Preto sa zdá, že jediným variantom je preniesť dlh na svoje budúce generácie.

Už splatenie dlhu je problém, nieto ešte súčasná situácia, kedy štát v čase krízy potrebuje míňať viac ako na daniach získava. Skutočne, dlh Grécka za minulý rok dosiahol vyše 12% HDP. To znamená, že sa opäť nafúkol, nie spľasol, a práve toto správanie sa gréckej vlády vyvoláva otázku, či sa dlh vôbec niekedy splatí. História nám pri tom hovorí jednoznačne – krajiny, ktorých dlh presiahne 60% HDP majú vysokú pravdepodobnosť bankrotu. Veď samotné Grécko bolo v bankrote väčšinu času za posledných 200 rokov. Málokto okrem investorov si to však uvedomuje.

Pravdepodobne si to neuvedomuje bežný Grék. Ľudia, ktorí nie sú v ekonomike príliš zbehlí, si myslia, že je možné získať niečo za nič. Že je možné si požičať bez toho, aby to niekedy bolo nutné vrátiť. Je to omyl, na ktorý teraz Gréci doplácajú. Vláda zvýšila celkové zadlženie tak, že ak to prepočítame na obyvateľa tak zistíme, že každý Grék (dieťa či dôchodca) dlží viac ako 25,000 EUR. A investori si prestávajú myslieť, že Gréci takéto niečo niekedy dokážu splatiť.

Myslíme si, že my sme na tom inak? Nie veľmi. Každý z nás sa stal dlžníkom bez svojho súhlasu. Každého z nás zadlžili naše predchádzajúce vlády, niektoré viac a iné menej, no momentálne je táto suma 15,000 EUR na hlavu obyvateľa Slovenska. Málokto si to uvedomuje a tí, ktorí o tom vedia, sa tvária, že je to normálne. Predsa ak naša ekonomika bude rásť a my nebude toľko míňať, tak sa tento dlh dá v dlhodobom horizonte splatiť. Príklad Grécka však ukazuje, že tento koncept sa zrazu môže rozpadnúť ako domček z karát.

Kríza môže pokračovať a ekonomika nemusí rásť tak ako doteraz. Ak nezačne vláda šetriť, tak sa náš dlh bude zväčšovať a my budeme stále potrebovať nových a nových veriteľov. Raz ráno sa môžeme zobudiť a zistíme, že nám už nikto nepožičia. Môže to prísť ako blesk z jasného neba, tak ako sa to stalo Gréckom. A potom prídu na rad naše dlhy. Veritelia budú chcieť od každého z nás 15,000 eur a to okamžite. A my im to budeme musieť zaplatiť.

Nečudujme sa potom, ak sa zvýši daň z príjmu na dvojnásobok, DPH sa zvýši na 25% a zavedie sa daň z majetku. Na prvý pohľad nereálny variant, no história nás učí, že sa stáva oveľa častejšie ako by sme si mysleli. Za dlhy sa musí platiť a skôr či neskôr dôjde na každého. Neverme preto lacným sľubom, žiadny politik nie je kúzelník.