V Meride som prežila skoro jeden rok, ktorý aj ked nebol ľahký, bol to jeden z tých rokov, na ktoré sa nezabúda. Počas neho som vypracovala rigoróznu prácu z mexickej literatúry, zažila obrovké množstvo nezabudnuteľných zážizkov. Spoznala zaujímavých ľudí, novú kultúru, precestovala polovicu Mexika, časť Kuby a Strednej Ameriky. A práve z tejto cesty by som Vám chcela opísať zážitok, ktorý sa mi navždy vryl do pamäti. Keďže mi štipendium umožňovalo opustiť Mexiko len na 30 dní a z toho som už 5 dní strávila na Kube, zostalo mi už len 25 dní. Moja cesta vsak začala trochu divoko:
„Ďalej vás nemôžem pustiť. Musíte zostať tu a v pondelok si vybaviť víza do Salvadoru !“ Takto ma zastavili na začiatku mojej cesty v hlavnom meste Guatemaly. Zostala som ako obarená a v duchu si nadávala do nezodpovedných. Ale stalo sa. Zachvátila ma panika. Na túto cestu mam len 25 dni a chcem spoznať Kostariku, Nicaragua a Guatemalu, ale tú až na ceste späť. Pomaly som začala triezvejšie rozmýšľať a hľadat východiská. Boli štyri: 1.čakať do pondelka a tým stratiť tri dni v nie veľmi bezpečnom a vábivom hlavnom meste Guatemale, 2. spoznať plánované miesta v Guatemale a tým úplne narušit môj plán, 3. isť cez Honduras, ale taktiež stratiť 3 dni zbytočne dlhým cestovaním v nie veľmi pohodlných autobusoch alebo posledná možnosť 4. ktorá prišla s prichádzajúcim usmievavým taxikárom a to, prejsť Salvador ilegálne a tak sa dostať do Nikaragui odkiaľ už môžem pokračovat bez problémov ďalej.
Nemenovaná autobusová spoločnosť, ktorá prevážala ľudi z najnižších sociálnych vrstiev, ale aj tých bez víz mala autobusy druhej triedy. Po ich zhliadnutí, tá trieda bola aj piata. Starý školský žltý americký autobus, ktorého strecha slúžila ako jeden obrovsky otvorený kufor. Hrdza vykúkajúca z mnohých kútov. O komforte sklápajúcich sedadiel mohol niekto len snívať, keď sa mu podarilo zaspať a na klimatizáciu mohol rovno zabudnúť. Všade fungovala prírodná klimatizácia vo forme otvorených okien. Vo vnútri bol autobus poprepchávaný batožinou a ozdobený plišákmi, ktoré sa nepravidelne natriasali nad šoférovou hlavou. Po rýchlom zvážení tejto poslednej a dosť riskantnej možnosti som sa rozhodla , ze ju využijem. Mala aj svoje klady a to, že môj plán bude splnený a naviac ak to všetko dobre dopadne bude to nezabudnuteťný zážitok.
Zo začiatku ma premohla panika a tak ma majiteľka, mladá, statná, usmievavá domorodkyňa, upokojovala. Ubezpečovala ma, že ma určite nikde nenechajú a keď bude potrebné tak sa prebrodí rieka medzi Salvadorom a Nikaraguou. Aj keď to znie neuveriteľne, upokojila ma. Po 3 hodinách meškania sme vyrazili. V predu stáli traja chlapi, ktorí mali na starosti vybaviť veci na hranici. Pôsobili dosť drsne, ale to bolo len zdanie. Boli usmiati, ustretoví a popritom všetko ma mali pod drobnohľadom. Celú cestu, ktorá trvala skoro 14 hodín, sme sa stále o niečom rozprávali. Dokonca jeden z nich, vydržal celú cestu prelaďovať stanice na rádiu. Nikomu to nevadilo. Všetci boli kludní, uvoľnení, zabávali šoféra, možno, aby nezaspal. Moji spolucestujúci boli prevažne pôvodom z Nicaragui, a pracovali v Guatemala, keďže Nicaragua je na tom ekonomicky veľmi zle. Okrem mňa na čierno cestovali ďalšie 4 ženy, jedna z nich aj s dvomi deťmi. Boli úplne kľudné, asi nešli prvý krát. Ľudia v autobuse patrili medzi tie najchudobnejšie vrstvy. Boli tmavej pleti s indiánskymi črtami, niektorí možno zo začiatku vzbudzovali strach, ale keď ma zbadali, vždy mi ukázali svoje krivé žlto-biele zuby s medzerami. Boli radi, ze sa môžu so mnou porozprávať, povyzvedať odkiaľ som. Tiež ma chránili. Radili mi, kde a ako si mám meniť peniaze. Na akých ľudí si mám dávať pozor. Moja spolusediaca mi dokonca na začiatku cesty kúpila male občerstvenie, lebo videla, že nemám tunajšiu menu. Bola som veľmi milo zaskočená ich pohostinstvom a priateľským správaním, ktoré bolo od srdca. Čas som si krátila rozhovorom s už spomínanou spolusediacou, mladým tehotným dievčaťom, ktoré išlo pozrieť svojich rodičov do Nikaragui. Dozvedela som sa , ze od hlavného mesta, Managua, býva ešte dve hodiny cesty na koni, na farme. Okrem toho s nami cestovali aj dva zápasnícke kohúty, ktoré podľa majiteľa pochádzali zo Spojených Štátov a z Mexika. Boli veľmi vzácne, pretože mohli majiteľovi vyniesť pekné peniaze zo stávok, ktoré sa uzatvárali na kohútích zápasoch nazývaných palenque. Blížili sme sa k prvej hranici a to medzi Guatemalou a Hondurasom.
Chlapíci ma navliekli do bundy, nasadili mi šiltovku, aby som tak nevynikala z davu. Bola som tam totiž jediná turistka. Zas nastalo trojhodinové čakanie na konci ktorého som podplatila colníka 10 dolármi a mohla som pokračoval' ďalej. Normálne berú 5 dolárov, ale keďže som bola turistka, mala som príplatok. Cestovali sme celú noc, ľudia pristupovali aj v Salvadore a sedeli na umelohmotných taburetkách v strednej uličke. Hoci to muselo byť veľmi nepohodlné, všetci sa tvárili spokojne a boli radi, že cestujú. Okolo tretej rano sme prišli na druhú hranicu medzi Salvadorom a Nicaraguou. Tu nám chlapi zavelili, ze máme prebehnúť cez most, pod ktorým tiekla už spomínaná rieka, ktorú som našťastie nemusela brodiť a bola som v Nicarague. Tam som čakala na zvyšok cestujúcich a raňajkovala kukuričné placky, ručne vyťapkané miestnou trhovníčkou. Aj keď celé to prostredie a spôsob prípravy jedla nebol práve najhygienickejší, placky nemali chybu a chutili úplne božsky. Po skvelých raňajkách som nasadla do autobusu a pokračovali sme do nášho cieľa, do Managui. Na chvilu sa mi podarilo zaspať, avšak okolo piatej - pol šiestej zobudilo celý autobus kikiríkanie kohútov, ktoré sa ani napriek podmienkam v akých ich prevážali nevzdali svojej povinnosti. Po ceste sme si ešte spravili krátku prestávku na mieste kde boli obchodníčky s občerstvenim. Tentokrát som stavila na placku plnenú s hrozienkami, zmiešanou kapustou a poliatu výbornou bielou omáčkou. Bolo to naozaj fantastické a to že som si dala dupľu vyčarilo ďalší úsmev na tvárach mojich spolucestujúcich.
Nicaragua, krajina ktorá prežila občiansku vojnu, zemetrasenia, hurikány (hlavné mesto, Managua, nemá kvôli tomu ani jednu výškovú budovu). Krajina, ktorá je chudobná, podľa mnohých s prekvitajúcou korupciou. Managua, nebezpečná a to hlavne pre turistov, ktorých je tu zvykom prepadávať. Ako som bola poučená, treba dať všetko čo človek má, ináč ma zastrelia, alebo v lepšom prípade len zmlátia. Napriek tomu je to krásna krajina, so sopkami, nádhernými remeselníckymi výrobkami, plážami. Krajina, ktorá potrebuje čas na spamätanie sa nielen pre seba ale aj pre svojich zatrpknutých obyvateľov. Hneď ako som prišla, ubytovala som sa na autobusovej stanici, odkiaľ som ráno vyrážala autobusom do hlavného mesta Kostariky, San Jose. Stanica bola obklopená hliadkami, vraj kvôli minulotýždňovému prepadu turistu. Ako prvé čo som urobila, bola sprcha, kedže sme autobusom prechádzali asi po 20 km dlhej prašnej ceste, bolo zo mňa vidiet len oči. Predtým som sa už dohodla s taxikárom, že ma trochu posprevádza po okoli. Sama som sa neodvážila. Prehliadka bola pekná, mesto ukázalo svoju chudobu, výsledok zemetrasenia a to na naštrbenej katedrále, ale aj svoj postupný rozvoj, novy parlament, nové štvrte. Na záver som pozvala taxikára na pivo do malej chatrče vedľa jazera Managua, kde mi porozprával o svojom živote, o Manague. Po rozhovore som si šla oddýchnuť. Ešte som po ceste stretla šoférov, ktorí ma viezli z Mexika do Guatemaly a tam ma aj nechali, kvôli chýbajúcim vízam. Keď ma zbadali skoro im oči z jamiek vypadli. Nechápali ako som sa dostala do Nikaragui a ešte skôr ako oni. Háčik bol v tom, že oni v Salvadore spali a ja som cestovala celú noc. Tajomne som sa však usmiala a povedala, že keď človek niečo velmi chce, ide za tým až pokiaľ to nedosiahne.
Na druhý deň okolo pol piatej ráno som už čakala v rade na klimatizovaný autobus, ktorý ma doviezol do hlavného mesta Kostariky, San Jose. Ako prvé som si vybavila víza na Salvadorskej ambasáde, aby moja cesta späť bola už plynulejšia. Teraz mi už nič nestálo v ceste, aby som začala objavovat raj na zemi prevtelený do úžasnej krajiny nazývanej Kostarika.
