Dá sa s určitosťou povedať, že odchádzať je možné z domu, je možné odísť z práce, odchádzať sa dá aj z miestnosti...aj zo života.
Odísť alebo zostať? Kedysi by som odpovedala jednoznačne. Odísť, čo najskvôr a čo najďalej...áno malicherné a detinské sny pubertiakov.
Dnes mám pred sebou tú istú otázku avšak za sebou viac rokov, nejaké to odchádzanie a navrátenie a tak zvažujem pomalšie, dlhšie, a pochybujem oveľa radšej. Vždy je čas, načo to súriť, ale ak čas neexistuje, potom je moje váhanie aj tak len nanič, rozhodnutie bude momentálne nech to bude kedykoľvek.
Krátky pobyt doma mi prihral zopár starých spomienok, melancholické obdobie nastupujúcej jesene ma prinútilo obliecť sa lepšie a zababušiť sa do minulosti. Milujem jeseň presne pre ten zvláštny pocit , ktorý vo mne vyvoláva ...že čosi pomaly odchádza a preto je čas stíšiť sa a premýšľať znova.
Dostali sa mi pod ruku staré disky, knihy, listy...niektoré predmety , ktoré mi kedysi slúžili, sú ako moja externá pamäť, udržujú niektoré spomienky navždy živé. Predmety darované z vtedajšej veľkej lásky, predmety pripomínajúce odlúčenie od najbližších a pobyt niekde ďaleko, predmety ktoré robili spoločnosť ...keď nebol spoločnosťou nik.
Ďalšou veľmi milou zhodou okolností som v starom zabudnutom zápisníku našla, jednak zabudnuté básne , kontakty na ľudí, ktorých už nestretávam, ale aj fotografiu. A táto obyčajná fotografia z oslavy, mi pripomenula jedno veľmi ťažké odchádzanie.
Ono si človek niekedy ani nevie vybrať, či je lepšie odísť rýchlo a bez bolesti, alebo či bolesť z dlhého odchádzania možno vyvážiť tým vzácnym časom stráveným s človekom ktorého veľmi milujete.
Keď sa prenesiem späť do minulosti a nadviažem na odchádzanie svojej starej mamy, vybaví sa mi múdrosť, ktorú dala nám všetkým, ktorí sme mali tú česť pri jej odchode asistovať, nejakým spôsobom.
Bolo to ťažké, bolo to smutné, dokonca niekedy až tragické. Nedalo sa to vydržať, všetci sme si želali aby to bolo už za nami...a za ňou. Ale svojim spôsobom sme to potrebovali.
Ona bola v našich životoch dlho, bola naozajstnou súčasťou, bola plnohodnotným členom, matkou, sestrou, tetou a babičkou. Bola úžasnou babičkou.
Ona nemohla odísť len tak, jednoducho a bez bolesti. Precítili sme každý jej vzdych, boleť a trápenie. O to viac sme sa medzitým tešili z úsmevov, smiechu, vtipov. Patrilo to k tomu. To bolo odchádzanie, ktoré si zaslúži len človek, ktorý má obrovské srdce, ktorý celý život učí ľudí okolo seba radosti a láske, iba človek ktorý miluje a chráni. Niekto by povedal že to bolo kruté, že toľko trpela, ona aj my, ale ja viem, že to malo zmysel. Naučilo nás to pokore, starostlivosti o svojich starších, spojilo to našu maličkú rodinku.
Vytrápili sme sa dostatočne a až teraz viem, že ak to bude potrebovať moja mama, zvládnem to rovnako bravúrne ako ona. A takto to u nás chodí.
Rodíme len silné a múdre ženy s veľkým srdcom a stojíme pri nich do konca. Ich odchádzania sú zaťažkávajúce, ale potrebné, a nezabudnuteľné. Rovnako ako ich životy, plnohodnotné až do konca.
