Nepočula som sirény keď padali bomby.
Hluchota spôsobená láskou.
Hlúposť z naivnej viery v lepší koniec.
Modrofúzom zlákaná do pasce.
Uverila som tvojim slovám, tvojim dlaniam,
verila som dodnes zámerom v tvojich pohľadoch.
Dal si mi kľúče k duši a v tom zväzku bola zrada.
Pomaly otvárané dvere v tvojom vnútri hovorili o smútku, bolesti a sklamaniach.
Brala som ich do dlaní a moja moc ich roztápala.
Vravieval si že ťa liečim, že vymetám zákutia s haraburdím v tvojej mysli.
No tie posledné dvere som prehliadala, rada ich míňala, maličké a nepodstatné.
Posledný kľúč donútil ma nazrieť dnu a otvoriť tú skrinku tajnú.
A tam bolo nečakané, nebolo tam totiž nič.
Iba tvoje kamenné srdce, krvavé zbytky tvojej duše, kúsky lásky rozmetané po stenách.
Je to hrozné.
Potkla som sa na tom kameni, zlomila si na ňom myseľ.
Hodil si ho do mňa bez výčitky.
Vtedy, vtedy by som dala čokoľvek za to aby sa premenilo na život.
No nedala by som ten svoj.
Vraciam ti preto tvoje kľúče, tvoje komnaty si oddnes osvecuješ sám.
Odpúšťam ti Modrofúz tvoju slabosť , prázdnotu a svoju bolesť.
A Odpúšťam ti svoju lásku.
